Kázne P. Ľubomíra Stančeka, CM

Poukázať na význam a potrebu využiť nový cirkevný rok k vzrastu svojej svätosti.

Ktorí ste vodiči, viete, aké je dôležité byť ostražitým za volantom. Keď rodičia vyprevádzajú dieťa z domu, často pripomínajú: „Dávaj na seba pozor!“ Dobrý študent nedokáže vyrušovať na prednáške. Kde všade sme upozornení, aby sme dávali pozor, boli ostražití, bdelí. Vieme aj prečo. Aby sme šťastne prišli do cieľa svojej cesty. Tešili sa z návratu domov. Čo najviac sa naučili. Neutrpeli úraz a podobne.

Pán Ježiš v evanjeliu viackrát opakuje slovo “bdejte“. „Majte sa na pozore, bdejte... vrátnikovi prikázal bdieť... bdejte teda... bdejte“ (Mk 13,33-37).

Začíname nový cirkevný rok. Tradícia začiatku cirkevného roka sa traduje do ôsmeho storočia. Praktiky boli rôzne. Boli snahy začať cirkevný rok Veľkou nocou, a to zo známej príčiny, že zmŕtvychvstanie Pána Ježiša je pre nás kresťanov najvýznamnejšou udalosťou. Prečo začíname aj dnes cirkevný rok adventom, je možné vysvetliť od latinského slova Advent, čo znamená prijatie, uvítanie... Cirkev toto slovo prijala od Rimanov a znamenalo radostné očakávanie príchodu “kráľa“ medzi svojich. Toto slovo poukazuje na určitý čas. Ponajprv nám slovo advent pripomína z dejín vykúpenia predpovede prorokov o očakávanom Mesiášovi, sľúbenom Vykupiteľovi. Vtedy hovoríme o historickom advente. Ježiš v evanjeliách nás učí o našej smrti; prichádza ako zlodej a my nevieme ani deň a ani hodinu svojej smrti. Vtedy hovoríme o advente nášho života. Ježiš nás učí aj o konci čias, keď príde ešte raz na svet, už nie ako Dieťa v jasliach, ale ako Sudca sveta. O tom príchode hovoríme ako o advente ľudstva. Cirkev si od najstarších čias začala rok čo rok pripomínať umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie Pána Ježiša, a neskoršie aj narodenie Pána Ježiša. So spomienkou na narodenie Pána Ježiša vzniká aj spomienka na časy, keď proroci nielen predpovedali budúceho Mesiáša, ale vyvolený národ povzbudzovali, dodávali mu nádej, dávali silu. A tak vzniká náš liturgický advent. Aj keď dĺžka adventu v histórii bola rôzna, obsah liturgického adventu je stále ten istý. Advent je výzva pripraviť sa na stretnutie so svojím Bohom Sudcom, Ježišom Kristom. Náš advent ako liturgické obdobie, aj keď kňaz pri eucharistickej slávnosti má oblečené rúcho fialovej farby, sa obsahovo líši od pôstneho obdobia. Advent je vážny, a pritom radostný čas. Pripomíname si udalosti z dejín vykúpenia a pripravujeme sa na sviatky, počas ktorých chceme v láske a pokoji prežiť niekoľko dní v kruhu najdrahších. Počas týchto dní si rok čo rok pripomíname veľkú lásku Boha k nám.
Advent je aj vážnym obdobím. V Cirkvi si to pripomíname slovami Pána Ježiša. V tomto roku budeme čítať z Evanjelia podľa svätého Marka. Dnes sú to slová výzvy, aby sme bdeli.
Čo to znamená “bdieť“ ? Znamená to: po prvé, aby sme nespali. Sám Pán Ježiš nám dáva príklad takého bdenia. Na hore Tábor Ježiš bdie, apoštoli spia. Rovnako aj na Olivovej hore apoštoli spia, hoci ich Pán Ježiš vyzýva bdieť. Marek evanjelista o tom napísal: „Bdejte teda, lebo neviete, kedy príde pán domu: či večer, či o polnoci, či za spevu kohúta alebo ráno. Aby vás nenašiel spať, keď príde nečakane! A čo hovorím vám, hovorím všetkým. Bdejte!“ (Mk 13,35-37). Sú to slová dnešného evanjelia. Matky vedia, čo je to nespať, keď majú vedľa seba choré dieťa. Ale aj tí, čo pracujú v noci a nemôžu si ľahnúť a spať.
Bdieť znamená aj starať sa. Je to výzva kontrolovať svoje myšlienky a byť pánom nad svojimi zmyslami. Zanedbať túto starosť sa prejavuje aj páchaním hriechov. Koľko napätia, nedorozumenia spôsobí nedostatočná kontrola, nedostatočné bdenie, staranie sa o svoje zmysly!
Bdieť znamená aj očakávať. V duchovnom zmysle to znamená očakávať vzácneho hosťa, Ježiša. Kto očakáva, ten bdie. Advent je čas očakávania sviatkov pokoja a lásky. Očakávať znamená byť vždy pripravený na stretnutie so svojím Bohom v hodine svojej smrti.

Advent nie je dlhé obdobie v liturgickom roku. Počas štyroch adventných týždňov nám vážnosť prípravy na sviatky Narodenia Pána Ježiša nepripomínajú len slová evanjelistov a prorokov, ale aj liturgia. Vynecháva sa Glória, spev anjelov v Betleheme pri narodení Ježiša, aby sme počas sviatkov Narodenia Pána si viac uvedomili význam a radosť z toho spevu. Spievame adventné piesne, v melódii a slovách ktorých cítiť veľkosť očakávania. V nejednej rodine pri adventnom venčeku sa všetci zhromažďujú, aby spoločnou modlitbou sa pripravili na najkrajšie sviatky roka, sviatky Narodenia Pána Ježiša. S rastúcim počtom zažatých sviec v adventnom venci si mnohí uvedomujú čas a význam sviatostného zmierenia vo svätej spovedi. Advent to nie je len čas očakávania na príchod Boha medzi ľudí, ale je aj časom, kedy sa radostnejšie približujeme ku svojmu Bohu. Čím viac sa pripravíme po duchovnej stránke na sviatky Narodenia Pána, tým väčší úžitok pocítime vo svojej duši. Uvedomujeme si, že toto nie je čas čakať so založenými rukami. Liturgia adventu je zvýraznená v slovách: „Príď, Pane Ježišu!“ Nielen u prvých kresťanov, ale aj v našich srdciach tieto slová vyvolávajú to, čo o prvých kresťanoch napísal pápež sv. Gregor Veľký: „Kto bdie, ten má otvorené oči a vo svojom vnútri prežíva opravdivé dobro. Kto bdie, ten vo svojom živote zachováva to, v čo verí. Kto bdie, ten sa zrieka každého hriechu.“ V advente prijímame výzvu k zmene života. Zmenu vzťahov k Bohu, sebe i blížnym. Zmenu filozofie svojich názorov, postojov, zmýšľania. To všetko v radostnom duchu, ochotne v očakávaní mnohých milostí pre dušu a pohody v rodine. Takto prežitý advent je čas, ktorý má hlboký zmysel a význam pre našu spásu. Je to čas, kedy sme ochotní zriecť sa mnohých príjemných a dovolených vecí preto, aby sme viac pocítili túžbu po radostnom stretnutí s Bohom.

Je to čas osobného očakávania stretnutia so svojím Bohom. Žiť v pravde, odolávať sebaklamom, víťaziť nad osobným hriechom.
Ruský filozof a básnik Vladimír Solovjov (1853-1900) opísal príhodu, ktorá sa mu stala na návšteve v jednom kláštore. Dlho do noci viedol dišputu s jedným mníchom. Keď sa rozlúčili, bola už tmavá noc. Keď vyšiel od starca na chodbu, po niekoľkých krokoch musel ostať stáť. Ocitol sa v priestore, kde bola hustá tma. Zrazu si uvedomil, že nevie, do ktorých dverí má vstúpiť. Ani po dlhej chvíli nevedel nájsť dvere svojej cely, v ktorej ho mnísi ubytovali. Už nevedel, ani z ktorých dverí mních vyšiel. Nechcel rušiť nočný odpočinok, a tak sa rozhodol stráviť noc na chodbe. Bolo mu zima. Začal sa prechádzať po nej. Pri prvom lúči vychádzajúceho slnka spoznal dvere svoje cely. V tú noc mnohokrát prešiel okolo nich, a nepoznal ich. Na margo toho napísal tieto slová: „Podobne je to s tými, čo hľadajú pravdu. V čase nočnej tmy chodia okolo nej, ale ju nepoznajú. Aby ju spoznali, potrebujú lúč svetla.“
A niečo podobné si uvedomujeme aj na začiatku adventu, nového cirkevného roka pri slovách Pána Ježiša: “Bdejte!“ Nový čas, nová možnosť, nová príležitosť, ktorá sa každý deň neopakuje. Dnes je to podaná ruka, priateľské pozvanie Ježiša k zmene doteraz žitého života. Tento nový cirkevný rok je príležitosťou, aby sme spoznali Ježiša, ako ho na hore Tábor spoznali apoštoli Peter, Jakub a Ján. Správne, že chceme využiť liturgický advent, aby sme zmenili svoj životný advent. Zaiste si uvedomujeme, že my sme tými sluhami z evanjelia, ktorým bola určená práca samým Bohom a Cirkev dostala úlohu vrátnika, aby bdela nad našou spásou. Začína nové ráno cirkevného roka. Kto z nás môže povedať, že sa dožije konca, večera tohto roka. Cítime, že nemôžeme si dovoliť spať vo svojom duchovnom živote. A tým viac sa každého z nás dotýkajú slová Pána Ježiša: „Hovorím vám všetkým: Bdejte!“ (Mk 13,27).
A to tým viac, keď vieme bdieť za volantom, keď s láskou vyprevádzame svojich drahých, keď chceme čo naviac poznať. Chceme vykročiť s jasným a rozhodným predsavzatím do nového cirkevného roka: chceme slovo “bdieť“ realizovať vo svojich myšlienkach, slovách i skutkoch.
Amen.