Nič neuberá na slovách Pána Ježiša, že máme sa mať na pozore a bdieť.
Aj pre vás je nový cirkevný rok a nové storočie a nové tisícročie znamením očakávania, nových plánov, túžby po zmene k lepšiemu, krajšiemu a najmä novou nádejou? Obohatení životnou skúsenosťou si uvedomujeme potrebu a význam slova “bdejte!“
Keď si vodič sadá za volant nového auta, cíti určité vzrušenie a zároveň výzvu “bdejte!“ Keď kupujeme novú vec, najmä drahšiu, ktorú nekupujeme každý deň, na ktorú sme sa tešili, šetrili na ňu, či necítime okrem radosti aj určitú zodpovednosť? Dávame na ňu pozor, bdieme.
Po čase každá nová vec nám zovšednie. Prestávame si uvedomovať jej hodnotu. Vedomie bdenia sa stráca. Často len na našu škodu. Zabudli sme na jej hodnotu, zodpovednosť a čo je hádam najhoršie, už nás neteší, už nemáme z nej radosť.
Tým viac si dnes máme pripomenúť výzvu Pána Ježiša: „Majte sa na pozore, bdejte!“ (Mk 13,33)
„Bdejte!“ Týmto slovom začína sa nový liturgický rok. A výzva „Majte sa na pozore“ od začiatku cirkevného roka má úlohu zdôrazniť a pripomenúť ten čas, kedy príde na svet druhý a posledný raz Ježiš Kristus. Evanjelista Marek píše o “človeku“, ktorý odcestoval, ale ešte predtým, ako opustil svoj dom, svojim sluhom odovzdal moc, každému určil prácu a vrátnikovi prikázal bdieť. Hovorí, že ten “človek“ je Ježiš, ktorý pred svojím odchodom k Otcovi poučil ľudstvo o právach a povinnostiach, cieli a úlohách, ktoré má ľudstvo voči svojmu Bohu Stvoriteľovi, Vykupiteľovi i Posvätiteľovi. Apoštola Petra a jeho nástupcov poveril úlohou “bdieť“, čiže vo veciach viery a mravov učiť všetkých. Pri plnení týchto povinností máme byť pripravení na stretnutie so svojím Bohom Sudcom. V tomto zmysle je pre každého dôležité bdieť vždy, pretože nevieme, kedy príde ten čas. Je to advent, čas očakávania spásy celého ľudstva.
Rok čo rok Cirkev pripomína „liturgickým adventom“, prípravou na sviatky Narodenia Pána Ježiša, aby sme nezabudli bdieť a mať sa na pozore, aby sme si plnili určené povinnosti.
Uvedomujeme si, že celý náš život je “adventom – časom“, pretože si nemôžeme dovoliť, aby nás našiel spať, keď príde nečakane, aby sme žili v priateľstve s Bohom a verne si plnili určenú prácu.
Toto nám pripomína „historický advent“ – čas, keď proroci a všetci Bohom poverení pripravovali židovský národ na príchod Mesiáša.
Mesiáš v “plnosti času“ prišiel. Národ Židov mal bdieť a mal byť pripravený. Ako bdeli, vieme zo Svätého písma. „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali.“ (Jn 1,11) Bdeli? Jedine Mária s Jozefom. Historický advent si začalo ľudstvo uvedomovať až s odstupom času. A preto liturgickým adventom si máme uvedomiť svoj životný advent. Liturgia adventu nám pripomína bdieť skrze slová proroka Izaiáša: „Pripravte cestu Pánovi, na púšti, vyrovnajte chodníky nášmu Bohu na pustatine...“ (Iz 40,3n) Každý kresťan vo svojom živote má mať čas pre svojho Boha. Bdieť! Má žiť podľa jeho slov. Bdieť! Byť vždy pripravený stretnúť sa so svojím Bohom. Život kresťana nemá byť životom strachu, úzkosti, neslobody, naopak, primerane zodpovedného radostného očakávania stretnutia s Bohom, ktorý chce každému dať odmenu vo svojom Kráľovstve. Pohľad na túto skutočnosť má utvrdiť a upevniť kresťana v radostnom spojení s Bohom. Advent je čas nádeje. Ten historický advent pre Židov bol nádejou, že Mesiáš príde a prinesie slobodu. Liturgický advent je nádejou, že prežijeme sviatky Narodenia Pána ako vzpruhu, pookriatie vo svojom srdci, rodine, ale i spoločnosti. Náš život je nádejou, že keď bdieme, žijeme s Bohom, plníme Božie príkazy, Božie slová, že nás odmena neminie.
Pripomenúť nám to môže i novela od neznámeho nemeckého autora (T. H.).
Na adventnom venci horeli štyri sviečky. Vôkol bolo ticho, tichučko. Tak ticho, že bolo počuť, ako sa potichučky zhovárajú sviece. Prvá zašepkala: „Volám sa Pokoj. Rada by som svietila, ale ľuďom na mne nezáleží, netúžia po pokoji. Naopak, obľubujú sváry, hádky, vyháňajú ma zo svojich príbytkov.“ Svetlo sviečky slablo, až úplne vyhaslo.
Druhá sviečka plápolala žiarivým plameňom: „Volám sa Viera a chcela by som svietiť ľuďom na cestu. Ale oni mnou opovrhujú, vraj som zbytočná, nemoderná, že majú lepšie svietidlá. Nechcú chrániť môj plamienok.“ Prievan zhasil i druhú sviečku.
S chvejúcim hlasom sa ozvala tretia svieca: „Moje meno je Láska. Mnohí si ma nevšímajú, iní mnou opovrhujú. Vravia, že sa im viac páčia prskavky a vzrušujúce delobuchy.“ Svieca zablikala a zhasla.
Vtom vošlo do izby dieťa. Hľadelo na zhasnuté sviečky a s plačom vravelo: „Prečo nesvietite? Kto vás zhasol?“ Nato sa ozvala štvrtá svieca: „Neboj sa! Zatiaľ som tu ja. Nikdy nie je neskoro. Volám sa Nádej. Odo mňa môžeš zapáliť aj ostatné sviečky.“ Dieťa vzalo horiacu sviecu a zapálilo všetky sviečky. Tým dieťaťom je Božie Dieťa, Ježiško. On prichádza s nádejou, ktorá zapáli a daruje nám pokoj, vieru a lásku.
Advent je skutočne čas nádeje. Ježiš nám to pripomína, keď žiada od nás: „Majte sa na pozore, bdejte!“ (Mk 13,33) Chce nás obdarovať, už dnes urobiť šťastnými. Bdieť nie je krok späť, ale krok vpred. Kto bdie s Bohom, bude mu jeho odmenou.
Áno, bdieť, mať sa na pozore je stále obohatenie. My nechceme bdieť len niekedy, keď nám to vyhovuje, keď sa nám to páči, keď hneď za to niečo čakáme. Bdieme preto, aby nás našiel Boh pripravených, keď príde: či večer, či o polnoci, či za spevu kohúta alebo ráno. Liturgický advent zohráva dôležitú úlohu v našom živote.
Nás nemožno prirovnať k človeku z jednej anekdoty, ktorá rozpráva o robotníkovi na železnici, ktorého povinnosťou bolo starať sa o kolesá vagónov, keď stáli na stanici. Pracovník chodil od vagóna k vagónu a udieral kladivom o každé železné koleso. Robil to preto, aby zistil, či niektoré koleso nie je puknuté. Raz sa ho ktosi, čo ho sledoval, ako klepe kladivom po kolesách, spýtal: „Prosím vás, prečo to robíte?“ Robotník sa jednou rukou chytil za hlavu a povedal: „Prepáčte. Robím to už 30 rokov. Kedysi mi povedali, prečo to mám robiť. Vedel som to, prečo to mám robiť, ale teraz to už neviem. Prepáčte, zabúdam.“
Anekdota oslovuje aj nás. Dá sa zabudnúť i na vážne a dôležité veci. Preto advent nám rok čo rok pripomína: „Majte sa na pozore, bdejte!“ (Mk 13,33) Vieme, čo nám osobne pripomína? Hoci je advent krátkym obdobím liturgického roka, má len štyri nedele, ale je to dostatočne dlhý čas, aby sme v našom živote konkrétne a aspoň v jednej veci dali priamu odpoveď Bohu. Tak ako to v prvom čítaní hovorí prorok Izaiáš: „Teraz však, Pane, ty si náš otec.“ (Iz 64,7)
Aj keď cenné veci a tie, na ktoré sa tešíme, strácajú hodnotu, predsa majú pre nás význam.
Modlime sa:
Prosíme ťa, všemohúci Bože, daj nám ochotu konať dobré skutky a pomáhaj nám kráčať v ústrety Kristovi tak, aby nás pri svojom druhom príchode postavil po svojej pravici a voviedol do nebeského kráľovstva.
Amen.