Trinásta nedeľa "cez rok"

Všetci máme účasť na kňazstve kňaza.

Prosím, čo rozumiete pod slovami: slobodný, slobodne, sloboda? Bolo by správne, keby vás dnes niekto nútil, dal rozkazom, prikázal prísť na túto primičnú slávnosť? Vieme, že medzi základné ľudské práva patrí právo sa slobodne rozhodovať. A čoho sme svedkami? Čím viac sa o tom píše, rozpráva... je snaha, že človek človeka oberá o slobodu.
Pri dnešnej slávnosti sme svedkami slobodného rozhodnutia mladého muža, ktorého rozhodnutie rešpektuje sám Boh. Náš novokňaz slobodne, vedome a dobrovoľne po rokoch úvah, štúdií a najmä modlitby, niekoľkokrát vyznal pred biskupom – svätiteľom a prítomnými, že sa chce oddať Kristovi celibátom, chce slúžiť Cirkvi, že chce verne a nábožne sláviť Kristove tajomstvá na chválu Božiu a na posvätenie kresťanského ľudu, že chce dôstojne a múdro plniť službu slova hlásaním evanjelia a vysvetľovaním katolíckej viery, že sa chce čoraz užšie spájať s Kristom, najvyšším Kňazom, ktorý Otcovi obetoval za nás seba samého ako obetu čistú. Tento mladý muž, náš novokňaz, vedome, slobodne a dobrovoľne slávnostne sľúbil svojmu predstavenému úctu a poslušnosť, pretože je kňazom rehoľníkom. Biskup na jeho slová odpovedal: „Boh, ktorý započal v tebe dobré dielo, nech ho aj sám dokončí.“
Prečo si toto pripomíname? Aj z radov “veriacich“ totiž počuť slová, že to je len divadlo. Aj mladé ženy počuť povedať; škoda ho, je pekný. Aj to počuť, že by sa lepšie uplatnil v spoločnosti ako vysokoškolsky vzdelaný inžinier, lekár, učiteľ či právnik. Aj toho sme svedkami, že dnes a za týchto okolností v spoločnosti byť kňazom je nemoderné, patriace do minulosti... Sme svedkami aj toho, že kňaz sa vo filmoch, knihách vykresľuje ako sukničkár, chudák, tučný, nesympatický človek. Nepozerali ste alebo nečítali aj vy s dávkou netaktu dielo Colleen McCulloughovej Vtáky v tŕní, ktorý vsadila do krásnej prírody a filmové spracovanie ešte vylepšila podmanivou melódiou?
I napriek omylom, chybám a pádom, o ktorých sa s príchuťou pikantnosti, škodoradosti, zákernosti píše a hovorí, sme dnes svedkami zriedkavej slávnosti, prvej svätej omše, ale aj aktuálnosti slov Pána Ježiša z dnešného evanjelia:

Ježiš jednému z tých, čo ho sprevádzali na ceste do Jeruzalema, hovorí: „Poď za mnou“ (Lk 9,59)!

Každý si môže tieto slová preložiť do jazyka, pojmov, udalostí a okolností vlastného života. My ľudia máme zvláštnu schopnosť prekrútiť kde-čo hore nohami, neprijať, čo sa nám ponúka, a naopak, chcieť to, čo nám nie je ponúknuté. Je to v nás ľuďoch ako následok dedičného hriechu.
Keď evanjelista sv. Lukáš podáva správu o ceste Pána Ježiša do Jeruzalema, tak preto, aby sme si uvedomili, že sa Ježiš rozhodol splniť svoje poslanie vedome a slobodne ako Boh a zároveň človek, že zomrie za naše hriechy, aby nás vykúpil a spasil. Toto nie je Ježišova rezignácia. Ježiš o svojej smrti rozpráva apoštolom. A do týchto chvíľ kladie evanjelista slová o nasledovaní, o nových stúpencoch, vyznávačoch, nasledovníkoch Ježiša. To, že na nocľah neprijali Ježiša a jeho učeníkov v samaritánskej dedinke, nesprávny postoj a správanie učeníkov Jakuba a Jána chápeme v tom duchu, že Ježiš nechce nikoho nútiť, aby ho prijali ako Boha a rovnako nechce, aby niekto násilne šiel za ním. Samaritáni a Židia nevychádzali dobre medzi sebou. Ježiš nás až do konca čias chce upozorniť na potrebu slobodného rozhodnutia ísť za ním. Na troch prípadoch máme pochopiť význam povolania. Kto, kedy a za akých okolností môže ísť za Ježišom, stať sa jeho učeníkom. Text prezrádza, že to nie je tak jednoduché. Prvému Ježiš hovorí o sebe: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť“ (Lk 9,58). Ježiš už opustil matku, mestečko Nazaret, všetko. Hovorí, že vtáky a líšky sú na tom lepšie ako on. Veď ani len strechu nad hlavou mu na noc Samaritáni neposkytli. Nič a nikto mu nesmie a nemôže brániť splniť jeho poslanie. Ježiš o mužovi, ktorý sa ponúkol ísť za ním, vedel, že jeho slová nevychádzajú z úprimného srdca, a preto ho jednoducho odmieta, zaiste na veľký údiv prítomných apoštolov. Je to pre nich nepochopiteľné, keď hneď vzápätí druhému povie: „Poď za mnou“ (Lk 9,59). Ten však má výhovorky, ktoré sú spojené s týmto svetom, na čo Ježiš dáva odpoveď, že ho potrebuje: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo“ (Lk 9,60)! Ježišovi na tejto ceste prichádza ďalší, ktorý mu tiež prejaví túžbu nasledovať ho. Tomuto Ježiš odpovie: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo“ (Lk 9,62).

Mnohí ľudia, ale aj veriaci nechápu a či si neuvedomujú, že povolanie byť kňazom je dar od Boha, že človek si ho sám nedal, ale dáva ho Boh. Boh musí osloviť a človek – muž musí spolupracovať s týmto volaním. Nie je možné, aby sa niekto stal kňazom tak, že si vysviacku kúpi, že ho niekto prinúti prijať kňazské svätenie. Cirkev takéto a podobné pokusy trestá a nepripúšťa. Rovnako ešte nemusí byť kňazom ten, čo vstúpi do seminára. Tam za pomoci na to určených kňazov zistí, či má povolanie, či dostatočne s darom spolupracuje a či je už súci prijať kňazské svätenie. Niekto napríklad musí prerušiť pobyt v seminári, aby sa po čase, keď v ňom povolanie dozreje a ujasní si veci, mohol sa vrátiť späť a prijať kňazskú vysviacku. A iného predstavení prepustia, keď zistia, že nemá známky povolania a nespolupracuje s prostriedkami potrebnými na ceste ku kňazstvu. Z niektorých seminárov počas štúdií a formácie odchádza aj polovica tých, čo vstúpili do seminára.
Byť kňazom – to neznamená mať len vedomosti, absolvovať predpísané štúdiá, ale oveľa viac. Kňaz musí byť nebesky normálny človek. Má mať správny prístup k ľuďom a ľudia k nemu. Kňaz nie je z iného sveta. Kňaz kňazom nemôže byť len pri oltári, v spovednici, na kazateľnici, za katedrou, pri pohrebe a podobne. Ľudia ho chcú mať blízo seba, aby bol im podobný, a predsa aby sa od nich líšil! Chcú, aby bol normálny, ale aby bol nebesky normálny. Aby bol niekto, na koho sa dá vo veciach viery a mravov, ale i iných obrátiť. Dnes svet čaká od kňaza nový image. Bude sa obliekať, stravovať ako iní, ale zároveň dokáže druhým otvárať nové obzory a viesť po nových cestách. Kňaz musí byť slobodný a otvorený človek dialógu, nie moralizátor. Má byť jedným z ľudí, s ktorými žije a pritom nesmie ani na chvíľu zabudnúť, že nepatrí sebe, ale Bohu. Kňaz má nielen právo, ale aj povinnosť učiť, hovoriť a konať ako kňaz, kresťan, ale aj ako občan a človek. Má slúžiť. Verne má zachovávať zákon cirkevný i občiansky. Má teda právo povedať aj svoj názor na veci spoločenské i politické. Kňaz musí byť svedkom toho, čo prijal na seba. Nestačí len kázať, ale jeho skutky musia hovoriť o tom, čo verí. Kňaz sa nesmie uzavrieť do vlastného sveta. Kňaz nesmie žiť sám. Je tu pre druhých. Má svedčiť o Kristovi. Svätenie neprijal len pre seba. Ako kresťan krstom prijíma aj záväzky voči iným, tak aj kňaz svätením prijíma záväzky voči tým, ku ktorým ho pošle biskup. Kňaz je duchovným otcom. Má mať priateľov, ale nie kastu či obľúbencov, aby nedelil farnosť. Katolícky kňaz sa slobodne, vedome a dobrovoľne zrieka mať vlastnú manželku, deti, rodinu. Je zdravý muž, ale pre vyššie ciele nemôže patriť jednej žene, nemôže povedať si moja a ja som tvoj, a nemôže povedať toto sú moje deti. Celibát nie je z Božieho zákona, ale cirkevného. Niektorí apoštoli boli ženatí. Dnes Cirkev zastáva postoj, že katolícky kňaz musí byť neženatý. Ako Cirkev učí, že „Cirkev nemá nijakú plnú moc udeľovať ženám kňazské svätenie“ (Apoštolský list Jána Pavla II. „O kňazskom svätení mužov“, Vatikán 22. 5. 1994). Spovedník vie povedať budúcemu kňazovi aj to, že kto sa nikdy nezamiloval, nemôže byť ani dobrým kňazom. Aj budúci kňaz má poznať krásu čistej ľudskej lásky. Kňaz musí vedieť, čoho sa zrieka. To neznamená, že všetko môže, či musí vyskúšať. Čistá láska. Kňaz má byť duchovným otcom. To znamená byť otcom starším i mladším, a rovnako ženám i mužom. Kňaz musí byť aj mužom kultúry. Má právo na hmotné zabezpečenie primerané jeho postaveniu a stavu. Je potrebné, aby na to kňaz a jeho okolie nezabúdalo. Kňaz vysviackou nestráca, čo predtým si nadobudol osobne prácou na sebe, prípadne zdedil geneticky po svojich predkoch.
Kňaz musí zostať slobodný od ľudí, vecí a udalosti. Po vysviacke už nepatrí matke a otcovi. Stáva sa duchovným otcom. Jeho rodina sa rozrastá, a tak okrem vás, pokrvných, rodných bratov a sestry, má duchovných bratov a sestry. Už nepatrí jednej dedine či mestu, ale vždy tam, kde je poslaný ako kňaz. Kňaz sa nesmie báť povedať pravdu, aj keď ho to bude veľmi bolieť. Musí hájiť život už pred narodením človeka a aj po smrti pomáha duši. Žehná kolísku, svadobné prstene, ako aj rakvu.
Kňaz zostáva človekom, a preto mu pomáha, keď nájde u ľudí pomoc, porozumenie, slovo uznania, vďaky... Čakáte od kňaza drobný prejav lásky? I kňaz ho potrebuje. A niekedy viac, ako si myslíte. Často žiadate od kňaza to, čo vám samým chýba. Vo svojej pýche hovoríte, aký má byť kňaz a zabúdate, aký máte byť vy. Kňaz nie je staviteľ, opravár, reštaurátor... nepatrí mu fara ani kostol či iný majetok. Kňaz len spravuje to, čo patrí tým, ku ktorým je poslaný. Kňaz nie je farnosť. Veľa záleží od kňaza aká je farnosť, ale oveľa viac od veriacich, akí sú kresťania a vôbec ľudia. Nesúďte kňaza za to, čo nikdy neurobil! Poznáte okolnosti a vzťahy, ktoré ho k veciam viedli, vedú...?
V kňazovi viďte Krista, aby nás bezpečne viedol ku spáse. Chráňte sa nespravodlivého súdenia kňazov. Bráňte si kňazov mladých i starých pred ohováraním a osočovaním. Nezabudnite na svojho rodáka. On vás bude reprezentovať všade kde pôjde; všade bude vaším rodákom, bude vám na česť alebo zahanbenie. Chráňte kňazov od pohoršenia. Ženy, dievčatá, kňaz nesmie a nemôže žiadnej z vás patriť. On je Kristov. Beda žene, ktorá by chcela, aby len jej kňaz patril. Pochopte kňazov...
Matka kňaza sa neprestáva modliť za syna kňaza. Ale ani otec, brat, sestra, rodina, priatelia, rodáci... On vás za to bude žehnať. Nezabudnite mu byť oporou, povzbudením. Modlite sa za svojich kňazov. Menej o nich rozprávajte medzi sebou a viac o nich s Bohom. Nepridávajte im zbytočné kríže. Dosť je tých, ktoré musia niesť. Keď padnú, aj oni potrebujú Šimona a Veroniku z krížovej cesty. Aj kňaz má svoju Golgotu. Nechcite, aby kňaz všetko povedal. Musí aj mlčať. Často sa nemôže brániť. Nevydeďte kňaza zo svojej lásky. Zabráňte útokom proti kňazom. Boh odmení takých, čo chránia česť, dobré meno kňazov.

Žatva je skutočne veľká, ale robotníkov je málo. Aj keď naše Slovensko netrpí akútnym nedostatkom kňazov, to neznamená, že ich máme dostatok. Čo nemocnice, ústavy, väznice, školstvo, armáda, masmédiá? Kňaz je vyvolený Bohom. Má žiť tak, aby bol od vysviacky až po smrť mužom Božím.
Je málo kníh a filmov, ktoré by pravdivo rozprávali o ťažkostiach súčasných kňazov. Možno ste videli jeden z takýchto filmov – Omša skončila, réžia Nanni Moretti (1985), hovorí o tridsaťročnom Don Giuliaovi, ktorého biskup posiela na faru do mesta, ktorá sa mu zdá ako hromada problémov, ako jeho rodina. Vytráca sa duchovný život tak vo farnosti, ako i v jeho vlastnej rodine. Tento mladý kňaz musí stále bojovať. Často sa cíti sám proti presile, unavený, nepochopený, odkázaný na seba. Vo vlastnej rodine musí bojovať so sestrou, ktorá chce ísť na potrat, otec si nachádza inú ženu, atď. Situácia je priam zúfalá. Dej filmu hovorí, že svet je už iný, ako býval. Giulio však ostáva verný Bohu, svojmu kňazstvu a buduje si pevnú vieru a vôľu. Film ukáže, že má svoje čisté ideály, ktorým ostáva verný, hoci svet, okolie ho nechápe. Je ako “klaun a blázon“ z milosti Božej v brutálnom, tvrdom a egoistickom svete.
Ale mnoho kňazských životov nie je a nebude sfilmovaných. Mnohé veci a udalosti zo života kňazov, ktoré sa týkali nás, sa dozvieme až vo večnosti. Dnes sa nehovorí, alebo málo hovorí o potrebe, význame kňazského života pre svet, o modlitbách, obetiach, prosbách, ktoré kňaz v tichu prednáša Bohu za nás.
Dnes začína svoju životnú cestu váš syn, brat, krstný, sused, rodák, spolužiak... Ďakuje vám, že ste ho prišli odprevadiť k oltáru, kde slávi prvú svätú omšu. Myslí na vás všetkých. Ďakuje vám, rodičia, za dar života, za výchovu, za lásku, za milosť, že ste sa ho zriekli pre Boha. Ďakuje Bohu za vás, súrodenci, za vašu lásku, pomoc, príklad.. Ďakuje vám, krstným a birmovným rodičom, za sprostredkovanie milostí. Ďakuje vám, susedom, rodákom a spolužiakom, za množstvo príkladov, modlitby... Ďakuje vám, dobrodincom, za pomoc... Ďakuje vám, chorým, za obete... Kňazom za sviatosť krstu, sväté prijímanie, katechézu v škole a najmä kňazský život. Pri tejto prvej svätej omši náš novokňaz ďakuje a ticho nás prosí, aby sme na neho nezabudli. Nenúti nás, nedáva nám to rozkazom, ale tak – ako on slobodne prijal úrad kňaza – verí a očakáva od nás, že opätujeme mu lásku a budeme mu pomáhať. Kde, kedy sa zrodilo jeho kňazské povolanie a neskôr i rehoľné, pretože vstúpil do Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul na Slovensku, vie najmä on. Kde však skončí a kedy jeho život? Nik z nás nevie. To nevie ani on. Brat môj, túžiš po misiách. Možno po čase odídeš ďaleko od nás, zo Slovenska, ale tvoje kňazské srdce bude patriť tomuto krásnemu kraju, Kysuciam, Slovensku, Zborovu, tvojim drahým a milým.

My dnes môžeme ešte jedno: Ďakujme Bohu za nášho novokňaza. Všetci mu prajeme, vyprosujeme, a chceme vymodliť, aby skončil svoju púť, cestu kňaza na zemi ako svätý, verný Kristov kňaz. Prijmi, brat môj, tieto slová ako kytičku vďaky od celej Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul i odo mňa, že som mohol teba a tvojich najdrahších osloviť.

Amen.