Poukázať na dôležitosť neustálej pripravenosti na smrť.
AI
Keď človeka čaká niečo dôležité, veľmi pozorne a dôsledne sa na to pripravuje. Napríklad taká maturita – „skúška dospelosti“ alebo obhajoba diplomovej práce. Sú to závažné skúšky ktorými mladý človek končí štúdia, ale tiež končí jednu dôležitú etapu svojho života a začína novú. Toto sa chápe ako istý prechod z detského a mladíckeho života do života dospelosti. A na prechod takéhoto charakteru treba byť veľmi dobre pripravený. Prečo o tom hovorím? Dnes sa lúčime s našou sestrou. Aký je najzávažnejší prechod v živote človeka? Ja myslím, že je to smrť. Smrť ako prechod zo života pozemského do večného života na druhom svete. Celý náš život na tejto zemi je vlastne neustálym približovaním sa k okamihu smrti. Takéto myšlienky nás môžu viesť k akejsi skepse, depresii, ba až smútku. Ale to je veľmi nesprávne. Veď sme kresťania a veríme vo večný život, žijeme pre večný život a náš život tu na zemi nie je ničím iným, ako radostným očakávaním prechodu do večnosti. Ale pozor! Na tento dôležitý prechod, na smrť potrebujeme byť dobre pripravení.
KE
Dnes nám stôl Božieho slova ponúka rozprávanie Ježiša o desiatich pannách. Asi je nám všetkým veľmi dobre známe toto podobenstvo. Ježiš rozpráva o svadobnej hostine, na ktorú čakalo desať panien. Čakali, kým príde Ženích. Ten však dlho neprichádzal a ony zaspali. V závere rozprávania nás napomína Ježiš: „Bdejte teda, lebo neviete ani dňa ani hodiny“ (Mt 25,13). Celý život máme žiť v spojení s ním, aby nám raz, keď prídeme k nemu a povieme mu: „Pane, Pane, otvor nám“ (Mt 25,11b) !.Aby nepovedal: „Nepoznám vás.“ (Mt 25, 12).
DI
Ako chápať rozprávanie o desiatich pannách, z ktorých päť bolo múdrych a päť nerozumných? V čom bola múdrosť múdrych a hlúposť nerozumných? A ako to súvisí s našou dnešnou situáciou, keď sme prišli odprevadiť našu sestru Zuzanu na jej poslednej ceste?
Rozoberme si hlbšie Ježišove slová. Rozumné panny si vzali so sebou lampy aj olej do nich, kým nerozumné si vzali iba lampy bez oleja. Ako vysvetliť olej? „Do vtedajšej lampy sa dalo vliať len málo oleja. Preto vedľa lampy vždy stál krčah s olejom, ktorý jednoducho patril k lampe.“ Brávali si ho, keď šli na dlhšiu cestu, alebo sa malo dlhšie čakať. Kto to neurobil bol považovaný za ľahkovážneho, nepozorného, neporiadneho, ba aj hlúpeho. Vykladači Písma hovoria, že olej znamená Ducha Svätého, ktorého máme mať všetci. Tak, ako bolo pre Židov hlúposťou, vziať si lampu bez oleja, tak je pre kresťana hlúposťou, ba nezmyslom, žiť bez Ducha Svätého. Pretože je Duch Svätý olejom, je múdrosť v tom, že v Duchu začíname, v Duchu pokračujeme a v tom istom Duchu končíme. Jednoducho neustále žiť v spojení s Duchom Svätým alebo lepšie povedané žiť v Duchu. A tak žiť v Duchu, znamená byť „múdrym“, mať so sebou olej, a teda byť pripravený.
PAR
Všetci raz zomrieme, to veľmi dobre vieme. Dennodenne nás o tom presviedča skúsenosť. A nezomierajú len starí ľudia, ale aj mladí; zomierajú bohatí aj chudobní, slávni i tí „obyčajnejší“. Čaká to aj nás, každého jedného, skôr či neskôr. Príde Ženích a vtedy bude veľmi dôležité, aby sme boli pripravení. Keď budeme mať lampy aj s olejom, budeme pripravení. A vieme, že tým olejom v našich lampách je Duch Svätý. Ak žijeme v Duchu, niet sa čoho báť.
Ako však žiť v spojení s Duchom? Ponajprv modlitbou. Modlitba je rozhovor s Bohom. Modlitba je posvätením času, posväcuje každý náš deň, celý náš život. Vlastne, neustále by sme sa mali modliť, teda byť v kontakte s Duchom Svätým. Všetko robme s ním, všade si ho prizvime, ku každej našej činnosti. Bez oleja lampy nebudú svietiť. A načo taká lampa, ktorá nesvieti? Bez svetla sa nedokážeme v tme orientovať. Bez Ducha Svätého sme ako lampa bez oleja, nesvietime. Povedzme si úprimne, sme nanič ako táto lampa.
Naša zosnulá sestra Zuzana žila neustále v spojení s Duchom Svätým, často prichádzala aj do chrámu, aby sa stretala s naším Pánom. A tak spokojne môžeme povedať, že mala lampu i olej do nej, bola pripravená. Keďže žila v Duchu, poznala Ženícha a pozná aj on ju a preto veríme a dúfame, že jej nepovie: „Nepoznám ťa.“ Naopak, povie jej: „Poď, dcéra moja, poznám ťa, viem o tvojich modlitbách i dobrých skutkoch.“ A s radosťou ju privíta na svadobnej hostine.
Ešte jedna otázka sa mi tlačí na pery a myslím, že trápi aj vás: Oplatí sa namáhať sa? Prečo by som sa mal trápiť? Mnohí iní si žijú, ako chcú a nič im nechýba?
Apoštol hovorí: „Utrpenia tohto sveta nie sú hodné porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť.“ A sám Ježiš hovorí: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Pán Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ Veríme Ježišovým slovám? Ja verím. Kristus nikdy neklamal; povedal, že bude trpieť a že zomrie a trpel i zomrel z lásky k nám. Tiež povedal, že na tretí deň vstane zmŕtvych a stalo sa; každú nedeľu si to pripomíname. Život, ktorý nám Ježiš ponúka je niečím, čo si nie sme schopní ani predstaviť. Môžeme si vybrať, či chceme byť naveky šťastní alebo naveky trápení a nešťastní. Boh nám ponúka nebo. Nebo je odmenou, ale i darom. Je odmenou za to, ako sme žili na zemi, ale je aj darom veľkej Božej milosti a lásky. A mali by sme vedieť, že tento dar nesmierne prevyšuje odmenu, je neporovnateľný s našimi zásluhami.
MY
Nevieme, v ktorú hodinu príde Pán. Preto treba byť neustále pripravený.
Možno ste počuli o tom, čo sa raz stalo sv. Karolovi Boromejskému, známemu biskupovi. Raz hral so svojimi spoločníkmi biliard. Ako sa tak rozprávali medzi sebou, prišla reč aj na tému smrti. „Čo by ste robili, keby vám bolo oznámené, že do večera zomriete?“, opýtal sa ktosi z hrajúcich. „Rýchlo by som utekal do kostola a vykonal by som si poriadnu sv. spoveď.“, povedal jeden. Iný hovorí: „Ja by som sa šiel pomeriť so susedom, s ktorým sa už dlho nerozprávame.“ Ďalší hovorí: „Utekal by som všetko pripraviť, aby bol pohreb pekný, slávnostný,...“ „A ja by som vzal pero a písal by som testament.“, zareagoval ďalší. Karol mlčal. „A čo by si robil ty, Karol?“, opýtali sa napokon zvedavo aj jeho. „Ja by som spokojne dohral túto partiu.“
Možno sa nám zdajú Karolove slová smelé, ba možno aj trochu ľahkovážne. Nič také. V skutočnosti je to práve naopak. Sv. Karol chcel tým povedať, že on spásu svojej duše berie veľmi vážne a preto je neustále pripravený. Žil v neustálom spojení s Bohom. Žil v posväcujúcej milosti, preto sa nemal čoho báť. Veď mal stále pri sebe lampu i olej do nej. Jeho Ženíchov príchod nemohol prekvapiť a nájsť nepripraveného. Napokon tak aj zomrel a vošiel spolu so Ženíchom na nebeskú hostinu.
A čo my, budeme pripravení? Chápeme veľkosť daru, ktorý nám Boh ponúka, keď nám sľubuje nebo? Tu nemôže mať miesto ľahostajnosť. Božie pozvanie, Božia ponuka si žiada radikálnu odpoveď.
ADE
V živote sme už prežili a možno i prežijeme mnoho dôležitých udalostí, akýchsi prechodov, napr. zo školských lavíc za stoly v kanceláriách v práci, z detstva do dospelosti,... No nepochybne najväčším prechodom a najdôležitejšou udalosťou v našom živote bude naša smrť. A veľmi záleží na tom, ako budeme na ňu pripravení. Veľmi nedbalé a nerozumné by bolo nepripraviť sa na okamih nášho najväčšieho prechodu. Veď od tejto pripravenosti závisí celá naša večnosť. A čo je tento život? Týchto pár rokov? Možno 70, 60 a možno len 20 rokov. Čo je to oproti celej večnosti? Múdry človek chápe o čo ide.
Amen.
*Porov.: SIVOŇ, M.: Seminárna práca. Spišská Kapitula : 2002