Svätého Štefana

Radosť, pokoj, láska v živote sv. Štefana.

Aj my hovoríme, že Vianoce sú najkrajšie sviatky roka? Prečo hneď na druhý deň po narodení Pána Ježiša máme sviatok sv. Štefana, prvého mučeníka? Nie je to preto, že za Ježišom nemôžeme ísť sami, ale len spoločne?
Sv. diakon Štefan svojou smrťou je nám výzvou prehodnotiť príkaz lásky k blížnemu.

Predstavme si muža, ktorý mal problém komunikácie s manželkou. Usúdil, že sa jej zhoršil sluch. Rozhodol sa, že vyskúša, ako je na tom v skutočnosti bez toho, aby o tom vedela.
Jeden večer odtiahol kreslo do najvzdialenejšieho kúta izby, sadol si tak, aby bol chrbtom k manželke. Potom zašepkal: „Počuješ ma?“ Žiadna odpoveď.
Prisunul si kreslo o niečo bližšie a znovu sa spýtal: „Počuješ ma?“ Stále bez odpovede. Prisunul si kreslo ešte bližšie a zopakoval svoju otázku, ale opäť neprišla žiadna odpoveď. „Je na tom skutočne veľmi zle,“ hovoril si v duchu. Postavil sa, pozrel sa na manželku a spýtal sa: „Počuješ ma?“ Na svoje prekvapenie manželka odpovedala s jemnou iróniou v hlase: „Po štvrtýkrát ti hovorím: Počujem ťa!“ Hľa, aké upozornenie pre nás ohľadom posudzovania.

Diakon Štefan nemal problém komunikovať s Ježišom. Uveril všetkým slovám Krista, a preto nielen slovami, ale aj najväčším skutkom svojho života je svedkom Ježišových slov: „Kto vytrvá do konca, bude spasený“ (Mt 10,22).

Sv. Štefan sa narodil a vyrástol mimo Palestíny a jeho materskou rečou bola gréčtina. Ako helenista očakával Mesiáša, ktorého spoznal v Ježišovi Kristovi. Pri vzraste počtu veriacich stal sa jedným zo siedmich diakonov, na ktorých apoštoli vložili ruky a vysvätili ich. Skutky apoštolské vydávajú o ňom svedectvo, že bol „plný milosti a sily, robil veľké divy a znamenia medzi ľudom“ (Sk 6,8), keď vykonával službu diakona. Horlivo katechizoval a vysvetľoval slová Pána Ježiša. Postavil si proti sebe niektorých Židov, ktorí sa schádzali v niektorých synagógach. Tí považovali Štefanovo kázanie za rúhavé, ale nedokázali odporovať jeho argumentom, pretože bol „plný Ducha Svätého“. Preto vykonštruovali falošné udanie proti Štefanovi a jeruzalemská veľrada, ktorá mala neobmedzenú moc v náboženských otázkach a tiež veľkú právomoc v politicko-spoločenských otázkach, dohodla sa na jeho usmrtení.
Štefanova smrť sa stala semenom kresťanstva. Mnohí Židia vtedy uverili v Krista ako očakávaného Mesiáša.
Štefanova smrť je významná vo vzťahu k nepriateľom Krista, keď pri svojej smrti sa modlil: „Pane, nezapočítaj im tento hriech“ (Sk 7,60).

Radosť s narodenia Pána Ježiša a Štefanova čistá radosť pri smrti za Ježiša, sú pre veriacich posilou vo viere. Naše kresťanstvo preniknuté teplom evanjelia a svedectvo mladého muža, Štefana, je inšpirujúcou silou dokázať vernosť Ježišovi. Dvetisícročná história Cirkvi vždy mala nových Štefanov, ktorí aj pre iných znova ukázali pravú cestu za Kristom. Nepriateľom Cirkvi sa nikdy nepodarí zničiť Cirkev. Už Tertulián v závere svojho Apologeticum poukazuje, že každým úderom proti vyznávačom Krista je Cirkev početnejšia.
Kresťania nielen pred Milánskym ediktom zomierali za Krista, ale počas celých dejín buď priamo prelievali krv za Krista, ako to bolo i v 20. storočí za komunizmu či nacizmu a za vlády slobodomurárov. Vždy zohrával dôležitú úlohu vzťah lásky k Bohu a blížnemu a trpiaci za Krista ho uprednostňovali pred láskou k svojmu životu. Viac je tých, čo zomreli nekrvavým mučeníctvom. Neboli usmrtení, ale roky trpeli v rodinách, na pracoviskách, spoločnosti, ale i väzeniach, vyhnanstve, táboroch. Boh bol u nich vždy na prvom mieste, nechceli ho zradiť, uraziť a radšej si volili utrpenie a smrť, ako hriech. Boli soľou, svetlom, kvasom pre svet. Mučeníci a vyznávači boli a sú obohatením.

Učiteľ dal žiakom úlohu. Po dobu tridsiatich sekúnd mali na papier napísať iniciálky ľudí, ktorých v triede nemali radi. Niektorí študenti napísali iba iniciálky jedného človeka. Iní zasa napísali viac než štrnásť. Keď vyhodnotili výsledky tejto úlohy, s prekvapením zistili, že tí, ktorí napísali najviac mien, boli podľa ostatných najmenej obľúbení.

Kresťania nie sú slabosi, keď sa modlia za svojich vrahov. Nie sú menejcenní, keď volia radšej utrpenie, ako sa pomstu. Vedia odpúšťať, zabúdať na spôsobenú ujmu. Aj svojim neprajníkom vedia pomôcť, keď sa ocitli v ťažkostiach, núdzi či nebezpečenstve života. Všetko sa dá vysvetliť len tým, že uverili v Krista, ktorý je pre nich jediná záruka a cieľ života. Kresťan nedelí ľudí podľa farby pleti, národnosti, jazyka ani rozdielnosti vyznania.

Nenápadný pánko prišiel k hotelovej recepcii a pýtal si izbu. Recepčná ho hneď vybavila slovami: „Nemáme nič voľné.“ Vtedy k nej podišla jej kolegyňa a pošepkala jej: „Ten muž je slávny dirigent Pierre Monteaux.“ Recepčná sa okamžite obrátila na dirigenta, ktorý už bol na odchode: „Počkajte, prosím!“ Ospravedlnila sa a dodala: „Samozrejme, že pre vás sa niečo nájde, pán Monteaux. Prečo ste hneď nepovedali, že ste niekto?“
Dirigent sa na ňu pozrel a povedal: „Madam, každý je niekto!“
Dve poučenia. To prvé: Každý je niekto, pretože každý je Božím dieťaťom. A to druhé: Príliš veľa ľudí upadá do zahanbenia len preto, že na druhého sa pozerá ako na nikoho.

Kresťan má konať tak, aby videl v každom bratovi či sestre Krista a to je ťažké.

Máte aj vy skúsenosť, že sa vám naskytla možnosť „pomstiť sa“ človeku, ktorý vám spôsobil pomerne veľkú nepríjemnosť? Stačilo urobiť len veľmi málo (a bolo by to veľmi decentné), aby dotyčný pocítil „príučku“. Nezahanbili ste sa pri myšlienke na pomstu? Aj vy si uvedomujete, že pomsta nikdy neobohatí? Zaiste, každá nespravodlivosť volá po náprave. Často sú väčšie i menšie krivdy uložené v akomsi pomyslenom priečinku nášho srdca a pripomenú sa nám vo chvíli, kedy ich môžeme odplatiť podobným spôsobom. Pomsta však nikdy nemôže byť spravodlivá. Čo teda robiť? Odpustiť, zabudnúť. Ale to je niekedy veľmi ťažké...
Ak sa však pozrieme do Svätého písma, zistíme, že existuje jeden druh pomsty, ktorý ako kresťania môžeme použiť. Sv. Pavol nám radí toto: „Nepomstite sa sami, milovaní, ale ponechajte miesto hnevu; veď je napísané: „Mne patrí pomsta, ja sa odplatím,“ hovorí Pán. Ale keď bude tvoj nepriateľ hladný, nakŕm ho, keď je smädný, daj mu piť, lebo tým, že to urobíš, žeravé uhlie mu nahrnieš na hlavu“ (Rim 12, 19-20).
Ak nám niekedy pri krivde prebehli mysľou predstavy o spôsoboch odplaty, zaiste nikomu by nenapadlo nasypať vinníkovi žeravé uhlie na hlavu. Veď je to príšerne bolestivé! Ak naša „pomsta“ bude v zmysle slov apoštola Pavla, spôsobí vinníkovi bolesť podobnej intenzity, bolesť, ktorá však už nevyvolá túžbu pomstiť sa, ale túžbu napraviť krivdu, ktorú predtým spôsobil.
Ak si osvojíme tento kresťanský spôsob pomsty, potom pomstime každú krivdu, každú nepríjemnosť, každú zlobu, ktorá na nás dopadla. Avšak cítime, že tento druh pomsty je veľmi náročný. Všetko však potrebuje určitý nácvik. Skúsme si preto dnes vybrať jedného človeka, ktorý nám nejakým spôsobom ukrivdil a nájdime spôsob, ako by sme sa mu mohli dnes „pomstiť“ v zmysle rady sv. Pavla.

Stalo sa to na Ostravsku. Vodič diaľkovej dopravy bol ťažko dopichaný, keď bránil svoje vozidlo proti násilníkom, ktorí s ním chceli ujsť. Rany nezasiahli žiaden dôležitý orgán, ale spôsobili ťažké krvácanie. Páchatelia utiekli, nablízku nebol nikto. Vyčerpaný ranený sa doplazil na okraj cesty, aby ho náhodný vodič v svetle reflektorov mohol spozorovať. Pristavil autobus. Viezol robotníkov z odpoludňajšej smeny. Odviezol raneného so všetkými cestujúcimi do nemocnice. Nikto z cestujúcich nereptal. Keď už bol v nemocnici, ďaleko od svojho domova, prišli k nemu na návštevu vodič i sprievodca autobusu, tiež cestujúci, ktorí sa vtedy viezli autobusom a vedeli, že leží v nemocnici. Prišli s kvetmi a darčekmi, so slovami: „Aby ste vedeli, že nie sú u nás len násilníci a lumpi.“

Istou cestou, ako sa Božie kráľovstvo môže stať pre nás skutočnosťou, je plnenie Božej vôle. V Otčenáši sa modlíme: „Príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja...“ Božie kráľovstvo prichádza, keď sa plní Božia vôľa. „Kráľovstvo“ a „vôľa“ sú akoby spolu zviazané.
Kristus neprišiel vládnuť z nejakého pozemského trónu: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta“ (Jn 18, 36). Prišiel vládnuť v ľudských srdciach a mysliach. Keď to urobí, jeho kráľovstvo prichádza k nám; je prítomné v nás. Je to kráľovstvo pokoja, kráľovstvo lásky, kráľovstvo moci, kráľovstvo radosti. Je to kráľovstvo, ktoré začína tu a teraz keď sa zriekame hriechu a plníme Božiu vôľu ako naše najvyššie potešenie v živote. A v tom je nám vzorom diakon sv. Štefan, prvý mučeník Cirkvi.

Sv. Štefan je vzor. Vyzýva nás k novému životu prijať celkom Krista. Dôležitá je celá cesta, na ktorú sa ako kresťania vydávame.

Amen.