Čítal som raz jednu príhodu. Neviem, či je pravdivá, či vymyslená.
AI
Istý šofér dostal defekt na aute a potrebné náradie nemal pri sebe. Vonku strašne pršalo, tak sa ešte viac načertil a s veľkou nechuťou sa pustil hľadať nejakú pomoc. V diaľke zazrel svetlo prerážajúce cez maličké okienko útleho domčeka. Pomyslel si: „Pôjdem ta a požiadam o pomoc!“
Bol od svojho cieľa veľmi ďaleko a už mu vŕtalo v hlave, či v domčeku býva dedko alebo nejaký schopný muž, či bude mať ten starček potrebný kľúč.
„Ak nie, tak ho aspoň poprosím o pumpu a lepidlo,“ pokračovali jeho myšlienkové pochody. „To musí mať každý.“ Už videl celkom zreteľne, že pred domom stojí aj auto, ale Zlý mu nedal pokoj: „Čo ak si bude myslieť, že som zlodej a ešte ma aj zbije?“ V takomto duševnom rozpoložení nervózne zabúchal na dvere. Dvere sa otvorili a zaznel príjemný hlas ochotného muža domu. Spomínaný šofér si to vôbec nevšimol, skričal naň: „Ak mi nepožičiaš náradie, tak si nechaj aj svoju pumpu a nemysli si, že som zlodej!“ Prudko sa otočil a utekal ozlomkrky do tmy a dažďa. Už vopred si v svojej nervóznej mysli predstavoval nemožnú reakciu.
Ako často sa stáva, že sami posudzujeme ľudí okolo nás. Ako často sa stáva, že my sme tí najlepší a najspravodlivejší, a chyby robia len iní. Ako často sa stáva, že zmanipulovaní niekým alebo nejakou falošnou náukou hneď, bez vlastnej mienky, nemáme záujem zhovárať sa s dotyčným človekom. Ako často sa stáva, že, ako sa ľudovo povie, nedáme pokoj zosnulému ani po smrti. Ako často súdime...
Dnes sa zamyslime spolu nad súdom Ježiša Krista v rámci našich katechéz podľa Apoštolského vyznania viery. Siedmy článok vyznania viery „odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych“ nás pobáda k spravodlivosti a láske, ale ešte viac k pripravenosti na posledný súd Krista, ktorý má všetku moc od Otca, a v onen deň bude milosťou a láskou posadený na trón a postaví si živých aj mŕtvych po svojej pravici a ľavici.
KE
V evanjeliu o poslednom súde píše apoštol a evanjelista Matúš: „Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy...“ (Mt 25, 31–32a).
DI
Už v tomto výroku z podobenstva samého Ježiša Krista je zahrnutá pravda viery – Syn človeka príde a zasadnúc na trón bude súdiť všetkých ľudí zo všetkých národov. Takto môžeme uvažovať o dvoch častiach jedného článku vierovyznania.
„... odtiaľ príde...“ v sebe obsahuje pravdu druhého príchodu. Grécke slovo parousia (parúzia) nesie v sebe dva významy. Prvým je príchod znovu, fyzický návrat. Druhý zasa znamená prítomnosť - príchod, aby som bol fyzicky prítomný. Ježišov druhý príchod na konci vekov bude z trónu slávy po pravici Otca, kde sedí, ako sme si to už povedali na predošlých katechézach. Vieme, že Ježiš, náš Pán a Boh, je stále prítomný medzi nami „po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20b), ale tu ide o vieru v jeho fyzicky druhý príchod na konci sveta, ktorý bude sprevádzaný anjelmi a jeho slávou. Už veľkolepé vyznanie viery Jedenástej synody v Tolede z roku 675 vyznáva túto pravdu: „Keď náš Pán a Vykupiteľ bol vzkriesený, aby nám bol príkladom, vrátil sa nanebovstúpením na Otcov trón, ktorý podľa svojho božstva nikdy neopustil. Tam sedí po pravici Otca a na konci časov je očakávaný ako sudca živých i mŕtvych. Odtiaľ príde so všetkými svätými (anjelmi a ľuďmi), aby vykonal súd, aby dal každému jeho zaslúženú odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé.“ Sám Pán Ježiš mnohokrát vyzýva ľud ku skutočnej bdelosti, lebo nikto nevie „ani dňa, ani hodiny“ (Mt 25, 13), kedy nastane slávny príchod a záverečný súd národov.
Oveľa závažnejšia z pohľadu večnej blaženosti a večného trápenia je druhá časť článku vyznania viery: „príde súdiť“. Katechizmus Katolíckej cirkvi o tom píše: „V deň súdu na konci sveta Kristus príde v sláve, aby zavŕšil definitívne víťazstvo dobra nad zlom, ktoré v priebehu dejín rastú spolu ako pšenica a kúkoľ“ (KKC 681). Takto nás posolstvo posledného súdu vyzýva na obrátenie, dokiaľ ešte Boh dáva ľuďom „milostivý čas“, čas na nápravu. Ďalej vnuká svätú bázeň pred Bohom a zaväzuje zasadiť sa za spravodlivosť Božieho kráľovstva (KKC 1041). Celému súdu bude predchádzať veľké vzkriesenie mŕtvych, ako o tom čítame na stránkach Svätého písma: „... prichádza hodina, keď všetci v hroboch počujú hlas Syna človeka a vyjdú: tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život, a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“ (Jn 5, 28–29). Celá tradícia svätej Katolíckej cirkvi sa pridáva k tejto viere.
Zaujímavosťou je, že Pán pri poslednom súde nedáva možnosť obhajovať sa. „Pred Ježišom Kristom, ktorý je Pravda, sa definitívne ukáže pravda o vzťahu každého človeka k Bohu. Posledný súd odhalí až do posledných dôsledkov, čo dobré každý urobil alebo zanedbal urobiť počas svojho pozemského života“ (KKC 1039). Sudca pri poslednom súde, ako uvádza evanjelium, vypočítava skutky ľudí, ktoré ich samých odsudzujú. Podľa vypočítavaných činov vynesie svoj rozsudok, až keď sa vráti po dlhej dobe. Že je táto miera platná za všetkých okolností, je zrejmé z toho, že sú podľa nej posudzovaní nielen Ježišovi učeníci či Izrael, ale aj všetky národy.
PAR
Ako badáme z úryvkov a citátov zo Svätého písma a tradície Cirkvi, Bohu nemožno slúžiť obchádzaním človeka. Večný Pán príde a len skonštatuje výsledok života. Urobí tak podľa meradla lásky. Niekto si mysli, že ako Sudca by mal azda povedať: „Ty si konal skutky lásky – budeš prijatý do večnej slávy a kráľovstva lásky. Ty si zase odporoval láske – budeš zavrhnutý do večného ohňa a vyhodený von, kde je ,plač a škrípanie zubami ´“ (Mt 22, 13; porov. aj Mt 8,12; 13, 42.50; 24, 51; 25, 30, aj Lk 13, 28). Kristus namiesto toho hovorí: „Ty si prijatý, lebo si ma miloval. Ty si sa sám zavrhol, lebo si odporoval láske voči mne a mojej milosti.“ Bližšie k tomu dodáva aj Katechizmus: „Kristus je Pán večného života. Ako Vykupiteľovi sveta mu patrí plné právo definitívne súdiť skutky a srdcia ľudí. Toto právo »získal« svojím krížom. No Syn neprišiel preto, aby súdil, ale aby spasil a dával život, ktorý má v sebe. Každý, kto v tomto živote odmieta milosť, už odsudzuje sám seba, dostane odplatu podľa svojich skutkov a môže sa aj naveky zavrhnúť, ak odmietne Ducha lásky“ (KKC 679). Ako nádherne je povedané, že človek ide k Bohu a do večného šťastia cez človeka a cez službu lásky už tu, na zemi.
Ak podám pohár vody smädnému, ak prichýlim cestujúceho, ak navštívim chorého, ak nakŕmim hladného, ak oblečiem nahého, ak poučím nevedomého, ak napomeniem hriešnika a odsúdim jeho hriech, ak pomôžem blúdiacemu, vždy vtedy si zhromažďujem poklad v nebi a odmenu pri poslednom súde. Jednoducho povedané, ak prejavím lásku akýmkoľvek spôsobom bez nároku na odmenu a nezištne, práve vtedy si zabezpečím večnú pochvalu a kráľovstvo nebeské. A zas ak neprejavím lásku, potom nebudem mať ani za čo, ani vďaka čomu vojsť do večnej blaženosti. Tak si sám píšem rozsudok večného zatratenia. Veď za nič nemôžem dostať niečo, tobôž nie dostať za nič večnú slávu. Aj Boh pri rešpektovaní našej slobody a našej vôle ostáva ticho stáť a nič nám nenúti.
MY
Pozrime sa na príklad jednej ženy, o ktorej som počul raz takúto príhodu:
Bola raz nábožná a milujúca žena, ktorá sa starala o svojho nevládneho osemdesiatročného svokra. Bol to už starý muž, ktorý prežil vojnu a mal bohaté zážitky zo zákopov. Zub staroby sa u neho zapísal tak, že už bol nevládny, a jeho nevesta ho deň čo deň obriaďovala, ba dokonca, keď sa pošpinil, aj ho prebaľovala. Robila to s láskou a úctou. Často sa starec posťažoval a „pojojčal“. Jedného dňa sa na nevestu nahneval a vysolil jej jedno zaucho. Žena ho nechala tak bez slova – pokorne odišla.
Po chvíľke prišlo starcovi ľúto, čo vykonal. Mal predsa túto ženu, ktorá mu slúžila, veľmi rád. Poslal po ňu a so slzami v očiach sa jej ospravedlnil. Bolo mu to zjavne ľúto. Žena sa zohla a s radosťou v srdci povedala: „Dedo, veď ja vás mám rada a robím to z lásky.“
Spomínaná žena neodsúdila otca svojho manžela, ale mu odpustila a prejavila mu službu telesného milosrdenstva. A práve na toto bude večný Pán pri poslednom súde poukazovať. A možno to nemusia byť až také vrcholky lásky. Jednoducho stačí, ak ja, kňaz, budem s láskou slúžiť vám, moji veriaci. Ak s láskou pôjdem so Sviatosťou zaopatriť umierajúceho. A tebe, otec rodiny, stačí možno jednoducho povedať manželke po príchode z práce, ako ju veľmi máš rád. Stačí, ak sa s deťmi porozprávaš a vypočuješ ich denné detské problémy. Ty, matka, jednoducho povzbudíš utrápenú mládež, ktorá ťa možno ani nepočúva, a denne za ňu obetuješ svoje práce a námahy. A ty, mladý človek, nedaj sa strhnúť partiou, ale buď verný Kristovi a rodičom, ktorí ti dali život. Najmenší, ty ochotne počúvni svoju mamku, keď ťa pošle vysypať smeti, a nehundri a neodvrávaj. Tak si už tu na zemi – možno takými nepatrnými skutkami lásky k blížnemu – zaslúžime stáť po príchode Pána v sláve po jeho
pravici a naveky zaujať Božie kráľovstvo. A pri smrti potom môžeme smelo zvolať so sv. Pavlom, apoštolom: „Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod“ (2 Tim 4, 8).
ADE
Pán príde so svojimi anjelmi v sláve. Sme pripravení? Preto sa ponáhľajme robiť skutky milosrdenstva a skutky lásky. Lebo – znova to zopakujem – človek ide do večného šťastia a večnej slávy cez službu lásky a milosrdenstva blížnemu. Na to sa nás bude pýtať Boh. A v istom zmysle našou obhajobou bude zástup ľudí okolo nás. A Pán sám dá odpoveď za nás, veď
„čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40b).
Neposudzujme už ľudí okolo seba. Zahľaďme sa na seba a do svojho srdca. Pripravme svoju myseľ a svoje ruky na konanie nepatrných, a predsa veľkých, skutkov lásky, ktoré nám zabezpečia odmenu.
Pane, prosíme ťa, my, tvoji služobníci, zhliadni milo na nás a pomôž nám konať dobro a umenšovať v nás našu pýchu a egoizmus. Veď čokoľvek dobrého vykonáme, je to tvoja milosť a tvoja láska, ktorá nás k tomu pobáda.
Amen.