Osemnásta nedeľa v období "cez rok"

1234

Eucharistia - chlieb života (Jn 6,24-35)

Viera nás učí čerpať z Eucharistie potrebnú posilu pre život.

Na žilinskom cintoríne je pochovaný P. Vendelín Javorka, SJ (1883-1966). Veľmi rýchlo zabúdame na veľkých synov národa, podobne ako sme zabudli aj na tohoto muža veľkej viery a lásky k eucharistickému Kristovi. V Ríme bol rektorom Rusika, pápežského seminára pre výchovu kňazov pre Rusko. Z Ríma bol poslaný do Číny, kde v Mandžusku zastupoval biskupa. V Rusku ho odsúdili na viac ako 60 rokov na Sibír. Niekoľko kňazov i biskup mu vo väzení zomreli v náručí. Zo spomienok často opakoval a spomínal na chvíle, čo ho držalo pri živote, dávalo nádej, silu a odvahu nevzdať sa a bojovať o svoj život, a pomáhať iným v neľudskom prostredí prežiť. Bola to práve Eucharistia. Aj tam sa Boh postaral, že si zadovážil suché hrozienka, ktoré namočil do vody, čo mu poslúžilo ako matéria k svätej omši. Keď sa po desiatich rokoch dostal na slobodu, slepý, aj vtedy Eucharistia mu bola tým, čo o nej povedal Ježiš ľuďom, ktorí ho hľadali po zázračnom rozmnožení chleba a rýb v Kafarnaume.

„Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“ (Jn 6,35)

Títo ľudia veria v Ježiša a idú za ním, ale iba tak dlho, pokiaľ z toho majú aký-taký úžitok, alebo ešte niečo dúfajú, že dostanú. Taká viera nie je viera a Boh ju neakceptuje. Nemôžeme ich nazvať nasledovníkmi Ježiša. Hľadajú Ježiša a idú za ním iba pre korisť. Keď im Ježiš nesplní ich očakávania, odchádzajú. A to i napriek tomu, že boli svedkami mimoriadnej udalosti. Ježiš svojím správaním, učením a zázrakmi chcel ľudí pripraviť na väčšie skutočnosti, na prijatie pravého chleba z neba. Ježiš preto hľadajúcim hovorí: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“ (Jn 6,35) Toto sú skutočnosti, ktoré majú zmysel jedine pre toho, kto má vieru. Viera je jedinou bránou, čo vedie k pochopeniu a prijatiu Božieho zjavenia. O vieru sa musí bojovať. Viera je ponúknutá ako dar, ktorý je potrebné prijať. Viera je slobodnou odpoveďou na Božiu ponuku. Jesť chlieb, nasýtiť sa a vidieť znamenia, to sú dve veci, ktoré dáva Ježiš do protikladu. Sú to dve základné východiská k hľadaniu Ježiša. Dopracovať sa k prijatiu Ježiša ako Boha pod spôsobom chleba často vedie človeka rôznymi cestami a tiež s rôznymi výsledkami. A práve o to ide v evanjeliu. Ľudia okolo Ježiša stále chcú nejaké veci, niečo, čím by nasýtili svoje žalúdky. Sú synmi tohoto sveta, ktorí si myslia, že čím viac budú mať, tým viac budú šťastní. A Ježiš im ponúka seba: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“ (Jn 6,35) Jedine on môže tak nasýtiť, že človek nájde nový zmysel života. Podmieňuje to prijatím jeho ako Boha. Ježiš prichádza od Boha Otca, a tak on jediný môže ponúknuť to, čo nik iný nemôže. Ježiš – Boh nám vychádza v ústrety, prispôsobuje sa našej prirodzenosti a našej chápavosti. Smädnému sa dáva ako živá voda, hladnému ako skutočný chlieb. Ježiš sľubuje duchovný pokrm, ktorý pri Poslednej večeri dá, keď obyčajný chlieb premení na svoje telo a víno na svoju krv. V Eucharistii sa naozaj stáva naším pokrmom a nápojom. Prirodzený život bez pokrmu a nápoja nie je možný. Tak isto duchovný život je nemožný bez Eucharistie. Je smutné, že dary, ktoré dostávame od Boha, neprijímajú mnohí tak, ako im ich dáva sám Ježiš.
Ježiš žiadal vieru od tých, ktorí ho hľadali v Kafarnaume. On učí, že len skrze neho možno prísť do večného života. Nezazlievajme tým, čo vtedy neprijali Ježišove slová.

Máme dvetisícročnú skúsenosť s Ježišovými slovami. Čo sa zmenilo? Aj dnes platí, že duša bez viery v Boha je prázdna, hladná a nešťastná. Chýba jej pravda, láska, dobrota, svätosť, pokoj i šťastie života. A predsa to všetko ponúka Ježiš. Treba len prijať ho a uveriť mu. Viera je potrebnejšia pre človeka viac ako chlieb. A. Carrel hovorí, že Boh je človeku tak potrebný ako voda či vzduch. Žiť bez viery to znamená nevedieť prečo žiť, čo je príčinou nešťastia človeka. Predsa človek túži žiť bez konca. Človek na svojej ceste života potrebuje svetlo. A Ježiš hovorí o sebe: „Ja som svetlo i cesta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“ (Jn 8,12) A Eucharistia prináša svetlo človeku, ktorý túži po šťastí, pokoji i láske. Jedine Ježiš môže nám dať pravé šťastie. Ježiš v Eucharistii ako pravý Boh chce nasýtiť šťastím naše duše. Je len na človeku, aby Ježiša v Eucharistii prijal ako pravdu. Predsa Ježiš povedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ (Jn 14,6)
Mnohí prosia Boha o množstvo vecí. Ak ich nedostanú, opúšťajú Boha, odchádzajú a tvária sa, akoby boli oklamaní. Boh nie je. Keby bol, bol by mi to dal. Veď som prosil, pomodlila som sa, boli sme i na omši… Aj my sa niekedy zamýšľame nad tým, prečo nám Boh nedal, prípadne hneď to, o čo sme ho prosili? Odstupom času na mnohé prichádzame. Boh nám dal iné, iste potrebnejšie dary pre naše duše, ako boli tie, o ktoré sme prosili. Nevydierajme Boha. Boh sa vydierať nedá. Vydieraním nič nezískame.

Máme mnoho príkladov u svätých. Uvedomujeme si, že to neboli podivní, ale normálni ľudia, ktorí skutočne uverili v Božiu lásku. Objavili v Ježišovi skutočný zdroj života. Áno, dokázali opovrhnúť mnohým na tomto svete preto, že skutočne uverili, že Boh odmení ich lásku vo večnosti. Pre nich Eucharistia bola skutočne bohatým prameňom života. Z Eucharistie často čerpali posilu pre život. Je pravdou, že nie je ľahké vymaniť sa z moci prirodzených vecí, zmýšľania, pohľadu na veci, udalosti i ľudí. Kto sa vymaní, kto dá prednosť Ježišovi, ten sa nesklame, ten už za života spoznáva veľkosť Božej lásky.
Dnešný človek je v moci reklamy. Kupuje a zariaďuje veci bez toho, aby premýšľal. Stáva sa otrokom. Ježiš nepotrebuje reklamu. Ježiš sa i dnes nenúka, ale dáva ako dar. Dáva sa ako priateľ, brat, ako Boh. Ľudia povedali Ježišovi: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb.“ (Jn 6,34) Dali sa priviesť k tejto pravde. Uvedomujeme si, že tento pokrm je skutočne len dar. Nemáme naň právo, a predsa ho môžeme prijať, vlastniť, ale vždy len ako dar. Keď sa nasýtime, ďakujme. Vieru si však naďalej upevňujme. Človek bez pokrmu a nápoja nevydrží dlho. Rovnako bez Eucharistie život milosti nie je možný. Kresťan preto prijíma Eucharistiu, lebo si uvedomuje cieľ svojho života, kde má prisľúbený stav bez hladu a smädu.

Viatikum, eucharistický Kristus v hodine smrti, je silný okamih aj pre kňaza. Kostolník čakal na svojho kňaza. Tento muž viery denne prijímal Eucharistiu. Prijal viatikum, Eucharistiu, usmial sa na svojho kňaza, rodinu a – zatvoril oči. Jednoduchý muž. Muž, ktorý bojoval o svoju vieru, zomrel. Uvidel svojho Boha, Sudcu, z tváre do tváre. Veríme, že Ježiš ho prijal. Veď roky sa Eucharistiou posilňoval, aby toto stretnutie dopadlo v jeho prospech.

Nielen on, a nielen P. Vendelín Javorka, ale i my všetci čerpajme z Eucharistie posilu pre večný život.

Amen.


webmail