Pozerať sa na Ježišove znamenia očami nevinného dieťaťa.
Sme takmer na konci ďalšieho cirkevného roka. Na budúcu nedeľu budeme sláviť Krista Kráľa. Nedeľa, ktorá nasleduje po tomto sviatku, je už prvá adventná. Zaujímavosťou v živote človeka je, že stojí kdesi na rozhraní. Aj teraz. Na rozhraní takmer konca cirkevného roka a začiatku nového. Každé rozhranie prináša určité napätie, určitý nepokoj. Človek, a teda my všetci, na jednej strane vieme, čo všetko sme prežili, čo sme zakúsili, s čím sme sa stretli a vedeli sa vysporiadať s mnohými situáciami, udalosťami. Iste sme urobili veľa dobrého. Ale veľa sme aj zanedbali práve pre našu ľudskú slabosť, pre nedokonalosť človeka. Na jednej strane hodnotíme toto všetko. Na druhej strane stojíme pred niečím neznámym, čo nás ešte len čaká. Stojíme znova pred tajomstvom. Nebude to jedno tajomstvo, ale v každodennom živote ich znova stretneme oveľa viac. A tak stojíme vždy pred niečím, s čím sa musíme konfrontovať. S čím vstúpime do vzťahu a bude závisieť od nás, ako správne zareagujeme. Čím je človek starší, tým si určite dokáže ľahšie poradiť s mnohými vecami, ktoré ho ešte len čakajú, pretože tu má skúsenosť. Nie nadarmo sa hovorí, že starí ľudia majú istú múdrosť. Ale sú udalosti, s ktorými sa človek ešte nekonfrontoval.
Aj dnešné Božie slovo hovorí o takejto udalosti, o takomto tajomstve, s ktorým sa človek nielen môže stretnúť, ale určite stretne. Buď tu, počas tohto pozemského života, alebo vo večnosti. Ide o Ježišovu reč, ktorú povedal svojim učeníkom: „V tých dňoch, po onom súžení slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoj jas, hviezdy budú padať... Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať na oblakoch s veľkou mocou a slávou... Až uvidíte, že sa toto všetko deje, vedzte, že je blízko predo dvermi... Nepominie sa toto pokolenie, kým sa toto všetko nestane... Ale o tej hodine nevie nik, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec“ (Mk 13,24-32).
Všetci, alebo aspoň väčšina z nás, máme radi konkrétnosť. Tak je stavaná naša prirodzenosť. Dokonca máme radi, keď to môžeme vidieť zmyslami, keď sa toho môžeme dotknúť, zacítiť... Táto Ježišova reč je pre človeka nielen do istej miery nezrozumiteľná, ale v dnešnej, už ani nie vedeckej dobe, ale supervedeckej, dobe technických informácií a komunikačných systémov azda trochu nevedecká. Dnešný človek si dokáže vedecky zdôvodniť mnohé javy. Vy mladší, ktorí ešte študujete, mnohí, ktorí máte vzťah k prírodným vedám, ako je matematika, fyzika, chémia, si dokážete vysvetliť mnohé z týchto javov, o ktorých rozprával Pán Ježiš.
„Slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoj jas, hviezdy budú padať z neba...“ (Mk 13,24-25), to sú udalosti, ktoré pozná už každý stredoškolák. Slnko sa zatmie, keď sa dostane medzi Slnko a našu Zem do jednej osi Mesiac. Podobne Mesiac nevydá svoj jas, keď sa do tejto osi medzi Slnko a Mesiac dostane Zem. A padanie hviezd možno pozorovať bežne na oblohe. Veď pojem meteority nám nie je neznámy a prírodný úkaz horenia meteoritov pozná snáď každý z nás. Tak pokročila veda človeka. Ak Pán Ježiš rozprával v takejto reči svojim učeníkom a učeníci a ich žiaci to takto zachytili, to bol spôsob vtedajšieho chápania sveta a spôsobu myslenia i vyjadrovania. Aký má ale pre nás význam takýto spôsob reči? Ako máme spoznať tieto časy?
Konkrétnejšia reč pre dnešného človeka je už podobenstvo o figovníku. „Keď ratolesť mladne a vyháňa lístie, viete, že je blízko leto. Tak aj vy, až uvidíte, že sa toto deje, vedzte, že je blízko, predo dvermi“ (Mk 13,28-29). Ale znova je pozornosť upriamená na zmysly človeka.
Zmysly človeka ale nestačia. Svojimi zmyslami by sme sa mohli zaradiť do sveta prírody. Človek je oveľa viac. Človek dokáže vnímať i inak. Dokáže rozmýšľať, uvažovať, meditovať nad mnohými súvislosťami. Dokáže vnútorne vycítiť, čo to asi môže znamenať. Človeka z tohto sveta prírody dvíha práve duch. Človek nie je len telo, zmysly, on je oveľa viac.
O to ide, aby sme sa dívali na Ježišove slová duchovným zrakom. Svojou vierou, ktorú sme prijali ako Boží dar už pri svojom krste. Takto možno ľahšie pochopiť slová Pána Ježiša Slová, ktoré sa nám dnes môžu zdať tvrdé, nepochopiteľné, pretože sme sa stali príliš modernými, pozemskými, súčasnými ľuďmi tohto sveta. Takýchto nás do istej miery spravila aj veda, ktorá má slúžiť človekovi. Čoraz viac si privykáme na technizáciu, na to, že druhí budú za nás premýšľať, bádať, skúmať. My sa často uspokojíme iba s hotovým produktom toho, čo nám technický priemysel dnešnej doby ponúka. Hotový produkt a jeho obsluha podľa priloženého návodu. Toto je však veľké nebezpečenstvo pre dnešného človeka práve pre jeho duchovný rozmer a pre jeho vieru. Ak totiž človek takto zmýšľa, ak takto koná, ak sa vžije do takéhoto spôsobu života, potom sa to môže preniesť i do jeho duchovnej roviny. Aj v duchovnom živote sa bude usilovať hľadať určité pohodlie. Čo mu ponúknu druhí ako nejaký servis, službu. Tým iste dôjde jednak k degradácii samotných duchovných úkonov, ale ešte viac dôjde k degradácii človeka. Dôjde k degradácii jeho modlitby, ktorá ho už nebude rozvíjať, povznášať, napĺňať, ale bude ju cítiť ako určitú príťaž. Ako nejakú povinnosť, ktorej musí zadosťučiniť a to je všetko. A nielen modlitba. Celý duchovný život človeka zostane hlboko zasiahnutý. Celé jeho vnútro. Celá religiozita. Všetko si dokážeme zaškatuľkovať, presne podľa plánov, tak ako technika. Plány, výkresy, návody, obsluha. Toľko a toľko času, vtedy a vtedy, presne na dni, hodiny, minúty, sekundy. Oveľa viac začíname veriť vede, technike, komunikačným systémom, ako napr. sami sebe. A predsa i tu sú zlyhania. Vedci dokážu s presnosťou vypočítať mnohé projekty, výskumy, plány... A koľkokrát dôjde k zlyhaniu. Letecké nešťastia, námorné katastrofy, havárie. Koľko priemyselných zlyhaní. Za tým všetkým stojí presný výpočet človeka. A toto všetko prenášame i do oblasti ducha. Robíme si plány, plánuje svoj budúci život. Tým zároveň plánujeme čas. A to samozrejme predpokladá dlhý život každého jedného z nás. Všetko sa snažíme naprogramovať, naplánovať tak, akoby sme boli sami tvorcami toho všetkého. Dokonca akoby sme sami sebe boli určovateľmi toho, kedy to všetko splníme, aj čo sa týka samotného ľudského života. Všetko stanoviť na čas, presne podľa našich výpočtov. Až takto ďaleko sa dokážeme poddať výdobytkom ľudskej vedy.
Udalosti, o ktorých hovorí Ježiš, sa nedajú vypočítať matematickými vzorcami, metódami. To sú udalosti, ktoré sa dajú chápať jedine vnútrom človeka, ktoré je správne formované, ktoré neustále udržuje kontakt so živým Božím slovom. Vnútrom človeka, ktorý žije z Božieho slova. Človek musí poznať predovšetkým Krista, ak chce porozumieť jeho slovám. A poznať Krista znamená prežívať jeho prítomnosť vo svojom živote uprostred tohto sveta. Kristus sa vždy prihovára človekovi. Záleží len od samotného človeka, či je ochotný ho počúvať. Či je ochotný Krista vnímať a prijať.
Mnohí sa v dejinách snažili z týchto Ježišových slov vyťažiť len pre seba. Vydávali sa často za takých, ktorí vraj rozumejú správne týmto slovám. Považovali sa za tzv. „pravých“ prorokov a ohlasovali mnohým s presnosťou dátumu, kedy sa toto všetko stane. Nielenže pomýlili mnohých, ale sami sa veľmi zmýlili, preto chceli vykladať to, o čom Pán Ježiš jasne povedal: „Ale o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec“ (Mk 13,32). Preto o nich na inom mieste Pán Ježiš hovorí, že povstane mnoho falošných prorokov.
Čo to všetko pre nás znamená, drahí bratia a sestry? Človek nikdy nedokáže Ježišove slová, ktoré sú také živé ako on sám, vtesnať do svojich vedeckých výpočtov. Človek sa jednoducho nemôže porovnávať s Bohom a vtesnať ho do svojej vedy. O to viac musíme vnímať, že slová Ježiša Krista, ktorý je skutočný Boží Syn, nemožno podrobiť ľudskému vedeckému výskumu. Jeho slová sú platné, nadčasové, ale zasahujúce každého človeka. Sám Pán Ježiš to pripomína, keď hovorí: „V tých dňoch“ (Mk 13,24); „Vtedy uvidia“ (Mk 13,26); „Až uvidíte“ (Mk 13,29); „Kým sa toto všetko nestane“ (Mk 13,30); „Ale o tom dni a o tej hodine nevie nik“ (Mk 13,32). Hovorí o nejasnom termíne, ale udáva znamenia. Nie však také, ktoré by sme mohli vedecky s istou presnosťou odhaliť, zmerať. Správnym meradlom týchto znamení je jednoducho vnútorný život človeka. Život človeka s Ježišom Kristom a v Ježišovi Kristovi. Život v Cirkvi, v ktorej je Ježiš Kristus neustále prítomný. Nie nadarmo sv. Pavol apoštol hovorí: „V ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17,28).
O týždeň budeme sláviť sviatok Krista Kráľa, kedy Pán Ježiš verejne vyzná pred Pilátom, že je kráľom a jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. Ale preto sa narodil a prišiel na svet, aby vydal svedectvo o pravde.
Čo je pre nás pravdou a pre aké kráľovstvo sme žili počas tohto celého kresťanského roka? Žili sme iba pre tento svet, pre jeho výdobytky vedy, alebo aj pre nášho kresťanského ducha? Rozumieme správne Ježišovým slovám z dnešného evanjelia? Alebo sa nad tým len pousmejeme, že je to kdesi ešte ďaleko, o čom teraz nie je potrebné hovoriť, nad čím ešte nemusím uvažovať? Kedy sa však skončí beh tohto sveta? A ešte dôležitejšia otázka, kedy sa skončí beh môjho života? Som si istý, že to bude trvať ešte dlho? Možno niekto z nás ešte dnes alebo zajtra dôjde k poslednému cieľu. To nevie nikto z nás, iba Boh. Aj o tom hovorí Pán Ježiš v dnešnom evanjeliu. Všetko sa teda pominie. I náš život, i kariéra, i plány, výpočty. Zostanú však v platnosti slová Pána Ježiša: „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú“ (Mk 13,31). On nás neustále vyzýva, aby sme boli pripravení. Kristus prišiel preto na svet, aby nás zachránil pre večný život. Ak nám hovorí i tieto vážne slová, to len preto, aby sme spoznali skutočnú pravdu, aby sme spoznali skutočné kráľovstvo. Kráľovstvo, ktoré nikdy nezanikne, v ktorom môže nájsť každý jeden z nás ten opravdivý domov. K tomu je potrebná úplná dôvera Ježišovým slovám. On sám je pre nás istotou, ktorá nás môže do tohto kráľovstva priviesť. Pamätajme ale na to, že do tohto kráľovstva sa vstupuje cez Boží súd.
Ako to všetko môže dospelý človek pochopiť? Ako to zbadať, ak sme príliš upriamení na všetko cez materiálne oči súčasnosti? Vidieť a chápať znamenia môžeme najlepšie cez detskú nevinnosť. Tá nemá problém poznať Boha, prijať Krista a jeho všetko premieňajúcu a stravujúcu lásku.
V knihe Môj filozofický testament filozof Jean Guitton v rozhovore s francúzskym prezidentom, ktorý až v svojej chorobe začínal chápať význam týchto slov, odpovedá na prezidentove obavy ohľadom Božieho súdu takto:
Prezident (P) – Budem zatratený?
Guitton (G) – Boh rozmýšľa ináč. Prečítajte si ešte raz evanjelium. „Neprišiel som kvôli spravodlivým, ale kvôli hriešnikom.“ Boh ospravedlňuje.
P – Nikdy som Boha nevidel.
G – Ani ja.
P – Nikdy som ho nestretol.
G – Ja som nikdy iné nerobil, len to.
P – Ako ho možno stretnúť, keď ho človek nevidí?
G – A čo keby sa vám to prihodilo práve v tejto chvíli?
P – Vy nie ste Boh.
G – Boha dáva poznať Kristus.
P – Vy nie ste Kristus.
G – Cirkev je Kristovým predĺžením a jeho sprostredkovaním.
P – Cirkev, to je klérus. Vy nie ste Cirkev.
G – Cirkev, to je Kristovo telo.
P – Vy ste Kristovo telo?
G – Áno, ak som v stave milosti.
P – A ste v ňom?
G- Odkiaľ to mám vedieť?
P – Uistite sa o tom.
G – Boží súd nás o tom uistí.
P – Ako sa pripraviť teda na tento súd?
G – Prestať sa ospravedlňovať, odhodiť masky.
P – Ako to mám urobiť?
G – Znova sa stať dieťaťom.
P – Prečo?
G – Čím sme slabší, bez túžob, tým sa viac hodíme na to, aby v nás pôsobila táto premieňajúca a všetko stravujúca láska.
Toto nám veľmi chýba v našom živote. Hľadieť v tomto svete nevinnými očami dieťaťa. Úplne jednoducho, bez zložitosti, bez vedeckých metód, výpočtov, plánov, konštrukcií. V úprimnosti a pokore dieťaťa. Nevinné dieťa veľmi ľahko obstojí pred súdom. Jeho nevinnosť zaváži v očiach Nebeského Otca, ktorý jediný vie o hodine, o dni, kedy sa to má stať.
Snažme sa tento týždeň pripraviť na sviatok Krista Kráľa aj v tomto rozmere, v tomto pohľade. Cez pohľad nevinného dieťaťa. Bez akýchkoľvek túžob, plánov, predstáv našej dospelosti. A tiež aj cez modlitbu dnešného 16. žalmu:
Ty, Pane, si môj podiel na dedičstve a na kalichu, v tvojich rukách je môj osud. Pána mám vždy pred očami a pretože je po mojej pravici, nezakolíšem sa. Preto sa raduje moje srdce a moja duša plesá, aj moje telo odpočíva v nádeji. Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie. Ukážeš mi cestu života. U teba je plnosť radosti, po tvojej pravici večná slasť.
Amen.