Štvrtá pôstna nedeľa

1234

Sme milovaní (Jn 3,14-21)

Otvorme sa Kristovi, aby sme pochopili, ako nás má rád.

V pôstnom čase si viac a častejšie uvedomujeme svoju hriešnosť a zároveň lásku Pána Ježiša voči nám.

O gréckom Achillovi rozpráva Homér, že bol zraniteľný len na päte. Jeho matka Tekyda podľa legendy svojho syna po narodení ponorila do svätej rieky, vďaka čomu jeho telo sa stalo odolným zraneniam. Keď však matka ponárala syna do rieky, držala ho za pätu nohy a tej sa zázračná voda nedotkla. Vieme, že Achilles zahynul, keď mu zranili pätu. Zvykne sa hovoriť o „Achillovej päte“, aby sa zdôraznilo zraniteľné miesto, kde, v čom alebo prečo sme zraniteľní.

Kto z nás je bez hriechu?

Pán Ježiš nám dáva nádej, keď hovorí: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16).

Ježiš jasne vyjadruje vzťah Boha k ľuďom. Ich zmysel je úžasný, keď si uvedomujeme hodnotu lásky Boha k ľuďom. Ján o tom hovorí: „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1 Jn 4,10). Kto má syna, ktorého má rád a je to jediný syn, môže tušiť, čo pre Boha je láska. Lásku Boha k ľuďom nám môže priblížiť starozákonná udalosť, kde sa hovorí o láske Abraháma k synovi Izákovi. Pri slovách, keď Boh žiada od otca Abraháma, aby mu obetoval syna Izáka, cítime, že Boh nevie, čo je to láska otca k synovi. V jednej chvíli Boh odkrýva, že vie, čo je to otcova láska. Keď Abrahám chce splniť vôľu Boha a nožom chce zabiť svojho syna, Boh prehovorí: „Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu“ (Gn 22,12)! Syn patrí otcovi. Tam môžeme pochopiť lásku Boha Otca, keď sa zrieka jednorodeného Syna, keď súhlasí, aby jeho Syn zomrel potupnou smrťou na kríži za hriechy všetkých ľudí a aby tí, čo v neho uveria, mali večný život. Boh pri smrti svojho Syna necúvol ako pri Abrahámovi. Boh nezadržal ruky katom, vrahom, vojakom, keď mu usmrcovali Syna. Boh Otec tak miluje človeka, že chce, aby človek bol spasený, aby získal večný život, že pred hroznou smrťou neušetril svojho Syna.
Sv. Efrém píše: „Abrahám mal viac sluhov. Prečo mu Boh nepovedal; obetuj mi jedného z nich? Pretože Boh chcel, aby otec Abrahám prejavil najväčšiu lásku. Pri smrti sluhu by neprežil Abrahám to, čo pri usmrtení syna.
Podobne i Boh má mnoho sluhov. Cez žiadneho z nich neukázal by tak svoju lásku k stvoreniam. Skrze svojho Syna, vďaka ktorému bola ohlásená jeho láska k nám: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16).
O láske v starozákonnej knihe Pieseň piesní sa hovorí: „Láska je mocná ako smrť... ani veľké vody lásku neuhasia, ani rieky ju neodplavia. A keby človek za lásku chcel dať všetky bohatstvá svojho domu, len by sa opovrhlo ním“ (Pies 6-7). K takémuto šialenstvu lásky použil Boh Otec Syna. Boh nám cez smrť svojho Syna na kríži povedal: tak veľmi vás milujem.
Aby sme Božiu lásku čo najviac pochopili, treba si uvedomiť, že Ježiš „hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2,6-8). Ježiš poznal, čo dokáže človek. Udalosti od narodenia v Betleheme až po jeho smrť hovoria o absencii ľudskej lásky. I napriek tomu Boh neprestal milovať človeka. Boh Otec súhlasí v Synovi s úžasným utrpením, aby bol človek skrze toto utrpenie a smrť Syna vykúpený a spasený.

Môžeme preto povedať, že poznávame a uverili sme láske, akú má Boh k nám (porov. 1 Jn 4,16). Smrť Syna nemá svet odsúdiť, ale aby sa skrze Synovu smrť svet zachránil. Učenie Cirkvi je zrozumiteľné: všetci sme boli vykúpení. Všetci sme pozvaní spolupracovať na svojej spáse. Všetci podliehame následkom dedičného hriechu, ale nik nie je skúšaný nad svoje sily. Sme deti svetla. Poznáme, čo je potrebné k spáse. Je potrebné odkryť pravú lásku spásy. Je čas zriecť sa každého hriechu.
Sv. Augustín vo svojich Vyznaniach si uvedomuje svoju hriešnosť: „Beda mi, pretože som sa dopustil mnoho hriechov.“ Treba, aby sme si uvedomili svoju hriešnosť, aby sme oľutovali svoje hriechy a vykonali pokánie.

India je známa aj lotosovým kvetom, ktorý má veľké korene pod vodou a rovnako dva druhy listov až šesťdesiat centimetrov vysoké. Nad nimi na stopke do dvoch metrov výšky siahajú kvety červenej, ružovej a bielej farby, ktoré majú priemer až tridsaťpäť centimetrov. Kvet je príjemnej vône. Tento kvet je v Indii symbolom večnej lásky, po ktorej tak mocne túži srdce človeka. Keď sa jej človeku nedostáva, stráca sa zmysel života.

Láska Krista a jeho smrť má nám pripomínať, aby sme to opätovali svojou láskou.

Božia láska nás nielen pozýva opätovať lásku, ale aj učí, že pred Božou láskou sa nedá skryť, utiecť, nedá sa jej zriecť. Božej láske treba dôverovať. Nie je možné odísť tak ďaleko od Boha, žeby Božia láska bola neúčinná. Boh nás miluje i keď sme neverní, nevďační... Bohu robíme radosť, keď konáme pokánie, keď sa vyznávame z hriechov, keď sa chránime hriechu. Nik z nás nemá rezignovať pre svoj hriech. Božia láska prevyšuje každý náš hriech. Nech by boli červené naše hriechy ako purpur, Kristova láska ich vybieli a budú ako bielučká vlna. Keď prijímame Božiu lásku, dostáva sa nám nevídaného vyzdvihnutia, obohatenia, premeny. Je správne, že nie je nám cudzie pokánie za hriechy.
12. mája 1993 dve triesky z olivovníka boli predané za viac než 18 000 dolárov v preplnenej parížskej aukčnej sieni. V čom spočívala ich cena? Boli z kríža, na ktorom zomrel náš Spasiteľ. Vyvolávacia cena bola 1858 dolárov. Dražba bola ukončená po 90 sekundách, keď žena v prednom rade ponúkla 18 587 dolárov. Takto dve triesky z Kristovho kríža prešli do jej vlastníctva spolu s certifikátom, ktorý potvrdzoval ich pravosť.

Jeden kňaz poznamenal: Keď som čítal túto správu, spomenul som si na jednu rodinu, ktorá dala postaviť kríž pred svoj dom. Keďže bol celý z čiernej žuly, stálo ich to celý majetok. Boli však ochotní to pre tento kríž obetovať. No neboli ochotní naplniť Ježišov príkaz: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16, 24).
Je správne, že dnes nechceme ostať len pri teórii opätovania lásky, ale konkrétnym skutkom chceme byť hodní opätovať Kristovi lásku.

Všetci máme také slabé miesto, chvíľu, kde sme zraniteľní, kde hriech nad nami zvíťazí. Diabol pozná naše slabosti. Útočí a chce našu porážku. Achilles poznal svoje zraniteľné miesto, a preto si ho v boji chránil. Je to výzva pre nás. Modlitba, pôst, pokánie sú stále časové, aby sme nimi chránili seba, svojich drahých, aby sme nimi boli odolnejší voči hriechu, udatnejší v pokušeniach, vernejší v prikázaniach a nadovšetko v láske k Bohu.

Amen.


webmail