Povzbudiť veriacich k tomu, že strácanie vedie k zisku.
V dnešnej dobe vôbec nie je populárne hovoriť o umieraní, o strácaní, alebo dokonca o tom, že sa život nemá milovať. Hovorí sa o radosti zo života, o láske k životu. Ale v každej dobe sa umiera, stráca, človek sa stretáva s neúspechmi, chorobami. A nielen to. Všetci sme tiež stavaní do situácií, v ktorých musíme niečo stratiť, aby sme získali niečo iné.
V dnešnom evanjeliu sme počuli základnú charakteristiku Ježišovho dôvodu existencie, straty ako cesty k zisku. „Kto miluje svoj život, stratí ho a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život“ (Jn 12, 25).
Ježišove slová z dnešného evanjelia podľa sv. Jána znejú smutne. Pán Ježiš sa pripravuje na svoju smrť a pripravuje na ňu aj svojich učeníkov. Je to zvláštne, že namiesto toho, aby učeníci tešili Ježiša, teší on ich. Vysvetľuje im, prečo musí zomrieť. Ak je zrno zasiate do zeme a odumrie, vyrastie z jeho vnútra klíček, prerazí sa cez hlinu do voľného priestoru. Zrno prijíma vlahu a svetlo a rastie stále vyššie a vyššie. To predsa nie je nič smutného, keď z jedného zrna vyrastie hneď niekoľko stebiel, ktoré nesú klasy a v každom klase je niekoľko obilných zrniek. To je naozaj dôvod k radosti. Lenže nie hlboko pod zemou v koreňoch každej novej rastliny leží rozpadnuté pšeničné zrno, ktoré odumrelo, aby z neho vyrástol nový život. Povieme si: keby takéto zrniečko mohlo rozhodnúť, či chce, alebo nechce zomrieť, a nakoniec by si zvolilo vlastnú smrť, z akého iného dôvodu by to urobilo, ak nie z lásky k tomu, čo príde? Keby myslelo sebecky samo na seba, ležalo by v chlade a suchu, celé tvrdé a neporušené a, možno, nakoniec by vyšlo navnivoč. Tento obraz pšeničného zrna, ktoré prináša plody, keď odumrie, sa síce vzťahuje na každého človeka, v kontexte je však zásadnou výpoveďou o Ježišovom postoji. Možno povedať, že to bolo náplňou celého Ježišovho života. On nechcel sebecky udržať sám seba, ale bol pripravený obetovať svoj život. Ukazuje nám, za akých podmienok môže človek získať pravý život. Odpoveď znie nezmyselne: Práve ten, kto „miluje svoj život“, tzn., kto si ho chce zachovať za každých okolností a nevie sa od seba odpútať, stratí ho. Vlastný naplnený život nenájde. Kto oproti tomu „svoj život na tomto svete“, ktorý je neustále ohrozený smrťou „nenávidí“, tzn., že ho nepokladá za najvyššiu hodnotu, ktorú by chcel stoj čo stoj uchovať, ten ho získa. Vzdanie sa života je podľa týchto slov skutočne cenou života. Život žije zo sebadarovania a schopnosti vzdať sa seba. To bol zákon Ježišovho života a každý, kto sa s ním vydá na životnú cestu služby znamenajúcu obetovanie života, bude mať podiel na jeho živote.
Veľakrát sme postavení do situácie, že musíme niečo stratiť. Deti, ktoré prichádzajú do školy, zriekajú sa svojej slobody a voľnosti, bezstarostnosti, lebo nastupujú povinnosti a starosti. Kvôli čomu to všetko? Aby sa naučili písať, čítať a počítať. Keď prechádzajú obdobím základnej, strednej a vysokej školy, vždy niečo strácajú. Stráca sa niečo nižšie pre niečo vyššie. Hoci si to hneď neuvedomujú, neskôr na to prídu, že to bolo potrebné. Podobná situácia je v prípade, keď sa mladík rozhodne vstúpiť do manželstva a kvôli tej jednej milovanej stráca všetky iné. Podobne je to aj u dievčaťa. A čo všetko musí zo seba, zo svojho pohodlia, síl a zdravia obetovať matka pre svoje deti. Všetci to dobre vieme. Strata kvôli niekomu inému nikdy nie je stratou.
Zvykneme sa pýtať: Čo z toho mám? Čo mi to prinesie? Aké výhody z toho budem mať? Vyplatí sa to vôbec? Často sme zo všetkého znechutení. Na tieto a im podobné otázky nám dáva odpoveď Pán Ježiš, keď nám hovorí: „Strácanie pre Boha (priamo alebo cez blížneho)“ je tým najistejším prostriedkom, aby sme už tu žili život naplnený, život, ktorý prináša ovocie. Ježišov život sa netočí okolo vlastnej osi. On nielen hovoril, ale aj konal. Nedal sa obsluhovať, ale slúžil; nežiadal, ale rozdával; učil, že „je blaženejšie dávať, ako dostávať“ (Sk 20,35). Z toho vidíme, že naplnením jeho života bolo zvrchované dobro. Láske k Bohu a k blížnemu dal jednoznačne prednosť pred láskou k svojmu životu. Týmto nám ukázal cestu, a nielen to. Tým, že bol Bohočlovekom, prešiel smrťou ku vzkrieseniu a otvoril bránu nám všetkým. Dáva zmysel nášmu životu, každému trápeniu, bolesti a smrti. Kristus zničil smrť a otvoril nám cestu k Bohu. Z nezmyselného ľudského strácania, ktoré je veľakrát veľkou časťou nášho života - ako je strata zdravia, síl a nakoniec samého života, Ježiš urobil výsostnú cestu, ktorá vedie k naplneniu a životu s Bohom. Človek, ktorý slová o pšeničnom zrne a „o nenávidení“ života na tomto svete prijme celým srdcom, stáva sa človekom, oslobodeným od strachu a navyše človekom, ktorého život prináša ovocie.
O tom, že strácanie má význam, sa môžeme dennodenne presvedčiť, keď si všímame ľudí, ktorí sa dokázali niečoho zrieknuť slobodne, s vierou a radi. Niečoho zo seba, niečoho svojho. Na ich tvárach vidíme šťastie a vyrovnanosť. Na rozdiel od tých, ktorí boli zameraní len na seba a svoje pohodlie. Títo sú zamračení, nešťastní a cítia sa prázdni.
Prežívame čas pôstu, čas odriekania, čas strácania. Nebojme sa, bratia a sestry, straty všetkého toho, čo nám prekáža ísť cestou za naším Pánom a Majstrom. Poďme spolu s ním po krížovej ceste až na Golgotu. Vieme, že sa to oplatí. Využime preto aj čas svätej spovede a pripravme si vnútro na príchod vzkrieseného Krista.
O tom, že strácať s Bohom a pre Boha znamená získavať, nám ukazuje misionár Torey, ktorý o tom píše vo svojej teologickej knihe, keď pôsobil a hlásal evanjelium v Kalkate v Indii.
Po kázni prišiel k nemu vysokoškolák, poslucháč univerzity a povedal mu: „Ja verím, čo kážete o Pánu Ježišovi, lebo je to jasné a krásne. Ale neviem, či sa mám dať pokrstiť.“ Misionár sa pýta: „Ako tomu mám rozumieť?“ Mladík odpovedá: „Študujem na univerzite právo. Môj otec je veľký boháč v južnej Indii a ja som jediný dedič. Keby som sa dal pokrstiť, nedal by mi viac ani halier na štúdium, nemohol by som doštudovať, nemohol by som pracovať ako právnik, ani nijako ináč, lebo som členom brahmanskej kasty, a napokon otec by ma vydedil a stal by som sa navždy žobrákom. Povedzte, duchovný otec, čo mám robiť?“ A misionár mu vraví: „Uvážte, ale dôkladne a hlboko uvážte, čo je viac: byť slobodným synom Nebeského Otca, alebo byť otrokom hmotných dobier tu na svete?“ Mladík si kľakol na kolená, vložil si hlavu do dlaní a premýšľal. Dlho premýšľal. Napokon vstal a povedal: „Rozhodol som sa za krst.“ A dohodli sa na dátume a hodine krstu. Aj otcovi napísal, kedy bude pokrstený. Otec prišiel, aby sa presvedčil, či obrad bude vykonaný a keď sa to stalo, po krste povedal synovi: „V tejto chvíli si stratil všetko, prestávaš byť mojím synom a dedičom a nedostaneš už odo mňa ani halier.“ A syn pokojne povedal: „V tejto chvíli som získal všetko. Stal som sa synom a dedičom Nebeského Otca a som naplnený nesmiernym šťastím.“
Udalosť, ktorú sme práve počuli, nám chce poukázať, že bohatstvo a hmotné majetky vôbec nie sú dôležité. Dôležitejšie je niečo iné. Mladík to správne pochopil, veď i napriek tomu, že stratil otca i všetko dedičstvo, získal omnoho viac. To, čo získal, ho urobilo nesmierne šťastným, veď získal Božie synovstvo.
Aj my prosme všemohúceho Boha o to, aby sme vedeli prijať skúšky, v ktorých budeme musieť prijať stratu niekoho alebo niečoho.
Pane Ježišu, vieme, že strata s tebou a pre teba nikdy nie je stratou, ale cestou, ktorá nás privedie do Božieho kráľovstva.
Amen.
Povzbudiť rodičov a kstných rodičov v bedlivosti o im zverené dieťa.
Dáte mi za pravdu, že advent v nás vzbudzuje pocity a nádeje plné radosti na blížiace sa Sviatky narodenia Pána. Advent však znamená budúcnosť. Niečo je pred nami a my na to chceme byť pripravení. Preto musíme byť bdelí. Vieme, že niekedy je to ťažké, ale zároveň je to radostné, keď ide o osobu, ktorá sa dnes znovuzrodí v krste z vody a z Ducha Svätého.
Pán Ježiš nám v dnešnú prvú adventnú nedeľu hovorí priamo a konkrétne: „Bdejte“ (Mk 13,33).
V pôvodnom význame «bdiaci» je ten, ktorý nocuje na otvorenom priestranstve. Uprostred zvukov noci ale aj ten, ktorý nedrieme, nespí, nepovaľuje sa, ale každodenne si plní svoje povinnosti voči Bohu a voči ľudskej spoločnosti. Každý na svojom mieste, na ktorom sa práve nachádza a má pritom na mysli Pána, s ktorým sa má stretnúť.
Bedliť ale neznamená stáť v kŕčovitom napätí pred niečím hrôzostrašným, ale ani zotrvávať v nečinnosti. Ježiš nám v tomto podobenstve hovorí o Pánovi domu, ktorý je už dlho preč. A keďže je už dlho preč, nájomníci sa cítia ako na svojom, ako doma. Ani na rozum im nepríde Pán domu. Už ani nechcú veriť, že je a žeby mohol prísť. Dnešný človek sa tiež cíti niekedy podobne. V Boha, ako Pána tohto domu – sveta, neverí. Myslí, že skladať účty nebude raz nikomu. Advent nám pomáha upevniť sa v nádeji na príchod Pána. Pretože človek tu na zemi nemôže výpočtom určiť čas jeho príchodu, je bdelosť dvojnásobne potrebná. Bdejme teda všetci bez rozdielu.
Drahí, advent má dvojakú povahu. Je to doba prípravy na oslavu narodenia Božieho Syna, kedy oslavujeme jeho príchod k ľuďom a zároveň je to doba, keď v myšlienkach smerujeme k očakávaniu druhého Kristovho príchodu na konci vekov.
Milí rodičia, aj vy ste túžobne očakávali narodenie svojho syna. Z vašej lásky vznikol nový život. Vy ste mu dali život pozemský. Teraz ste prišli do tohto chrámu spolu s krstnými rodičmi a s celým farským spoločenstvom, aby ste zaistili vo sviatosti krstu nové zrodenie pre život, ktorý telesnou smrťou nekončí. Skúsme sa teraz spolu zamyslieť nad tým, čo krst je. Krst je sviatosť, ktorá je základom celého kresťanského života, vstupnou bránou do života v duchu, ako aj bránou, ktorá otvára prístup k ostatným sviatostiam. Krstom bude toto dieťa o chvíľu oslobodené od hriechu a znovuzrodené ako Božie dieťa, stane sa Kristovým údom, začlení sa do Cirkvi a dostane účasť na jej poslaní. Čiže z toho všetkého vyplýva, že krst je sviatosť znovuzrodenia skrze vodu v slove.
Krst zmýva dedičný hriech. Nejde tu o žiadny osobný hriech dieťaťa. Podľa biblického obrazu o prvotnom hriechu sa chce tým povedať, že vaše dieťa sa narodilo do hriešneho ľudstva. Aj toto dieťa bude mať v sebe sklon – pokušenie robiť zlé veci. Bude musieť nad tým pokušením bdieť a proti nemu bojovať. Krstné znovuzrodenie je znamením, že Kristus nad ním i nad smrťou zvíťazil a my všetci, čo sme tu, keď budeme nad pokušením bdieť a proti nemu bojovať, zvíťazíme nad ním i nad smrťou. Pokrstený človek, teda aj vaše dieťa, zažije vo svojom živote ťažké chvíle, starosti, úzkosti, hriech, chorobu a smrť ako každý iný človek. Ale pokrstený nikdy na to nie je sám. Kresťan vie, že pri ňom bdie Boh, ktorý ho chráni a ktorý ho sprevádza svojou otcovskou priazňou. Pri krstných obradoch kňaz neoslovuje krstené dieťa, ale vás, rodičia a krstní rodičia. Vyznanie viery nebudete hovoriť za nemluvňa, ale vy, rodičia a krstní rodičia, vyznáte svoju vieru, súhlas, aby dieťa bolo pokrstené a zároveň beriete záväzok, že budete bdieť nad tým, aby tento Boží syn vyrastal ako opravdivý kresťan katolík.
O malú chvíľku medzi seba prijmeme do Kristovho tajomného tela Cirkvi nového člena, z ktorého sa všetci tešíme. Všetci sme povinní chrániť a bdieť nad týmto Božím dieťaťom. Pán Ježiš nám v dnešnom evanjeliu jasne povedal: „A čo hovorím vám, hovorím všetkým, bdejte“ (Mk 13,37). Toto bdieť sa v prvom rade vzťahuje na vás, rodičia a krstní rodičia, ale v neposlednom rade i na nás všetkých. Všetci musíme bdieť, aby toto dieťa bolo uchránené od všetkého, čo by mohlo byť prekážkou stretnutia sa s Nebeským Otcom.
Počas vojny bola jedna matka so svojimi dvoma dievčatkami v úkryte. Zo začiatku boli dievčatká statočné. Keď však začali padať bomby, zmocnil sa ich strach. A dali sa do plaču. Tu im matka povedala: „Ale, deti, čo to máte za pohanský strach?“ Deti ihneď prestali plakať. Matka im už skôr vysvetľovala, že krstom sme sa stali Božími deťmi a že Boh o každom z nás vie a nad každým z nás bdie. On nás nikdy neopustí. Preto nesmieme mať strach ako pohania, ktorí Boha nepoznajú a sú odkázaní sami na seba. My sme Božími synmi a dcérami.
Tento krátky príbeh nám ukazuje, ako je veľmi potrebné, aby sme deťom vysvetľovali pravdy viery ako táto matka. Pretože, keď im správne vysvetlíme veci, deti budú mať radosť z toho, že sú Božie deti a budú bedlivé voči všetkému, čo by im prekážalo ísť cestou za Pánom Ježišom.
Sľúbme teraz spoločne Nebeskému Otcovi, že my dospelí chceme s krstnou milosťou spolupracovať a zároveň budeme bedliť nad tým, aby v tomto novopokrstenom dieťati bola táto milosť chránená a mohla sa rozvíjať.
Amen.
Osvojiť si kritériá radosti a realizovať ich v živote osobnom i spoločenskom.
Nemáte aj vy pocit, že sa z nášho okolia vytráca radosť? Kedy sme sa naposledy s chuťou zasmiali? Na čom sa vieme zasmiať? Čo je obsahom radosti?
Poznám človeka, ktorý chrlí vtipy, ale nie dvojzmyselné či urážlivé. Má zásadu, že najprv povie vtip Bohu. Áno, Bohu. A pretože je kresťan katolík, má svedomie, pristupuje k sviatostiam, nikdy nepovie ľuďom vtip, ktorý by urazil Boha. Vie rozosmiať, pobaviť a často na svoju adresu. Preto je vyhľadávaným spoločníkom, obľúbeným človekom, vzorným kresťanom katolíkom. Je to pravý svedok Boha.
Apoštol sv. Ján o sv. Jánovi Krstiteľovi píše: „Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili.“ (Jn 1,7)
Ján Krstiteľ je predstavený ako svedok. Čo si predstavíme najprv pri slove “svedok“? Je to priamy účastník, ktorého sa vec, udalosť dotýka a čo má nielen pre neho osobne, ale aj pre iných význam a dopad na život. Byť svedkom je často veľmi dôležité a potrebné. Svedok môže zvrátiť veci, udalosti, dať im svojou výpoveďou iný punc. Svedok môže byť pre niekoho nepríjemnou záležitosťou a pre iného prínosom, obohatením.
Ján Krstiteľ je skutočne neodmysliteľným svedkom historického adventu. Jasne odpovedá, že nie je ani Mesiáš, ani Eliáš, ani prorok, hoci Ježiš o ňom povedal, že je najväčším prorokom: „Veru, hovorím vám: Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ.“ (Mt 11,11) V čom je veľkosť a význam Jána Krstiteľa ako svedka? Vydal svedectvo o svetle. Predstavil Ježiša zástupom ako očakávaného Mesiáša. Svojím životom dokázal, že to, čo hovorí, je pravda. Žije tak, ako káže, na čo upozorňuje a k čomu vyzýva všetkých, čo prichádzajú za ním. Žiada: „Vyrovnajte cestu Pánovi“ (Jn 1,23) a je šťastný, pretože plní vôľu Božiu. Ján Krstiteľ je plný Boha. Krstom pokánia pomáha poznať toho, ktorý už je v zástupe, ale ľudia ho pre hriech nemôžu spoznať. Pokora Jána Krstiteľa voči Ježišovi mu umožňuje radosť v srdci, pre ktorú neváha zomrieť v Herodesovom väzení.
Liturgia tretej adventnej nedele umožňuje namiesto rúcha fialovej farby použiť ružovú, pri sv. omši sa môže používať organ i iné hudobné nástroje. Má vyniknúť radosť z blížiacich sa sviatkov Narodenia Pána Ježiša. Dnešné čítania nás vyzývajú. V prvom čítaní prorok Izaiáš: „Radosťou jasám v Pánovi, duša mi plesá v mojom Bohu.“ (Iz 61,10) V responzóriovom žalme Panna Mária sa raduje a teší slovami: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu.“ (Lk 1,46) V druhom čítaní sv. Pavol hovorí: „Bratia, ustavične sa radujte.“ (1 Sol 5,16) Sú to výzvy uvedomiť si význam nášho svedectva. Opravdivý svedok narodenia Pána Ježiša svojím životom dokazuje svoj vzťah k Bohu, blížnemu, k sebe a všetkým veciam a hodnotám duše i tela.
Kde sú však títo svedkovia? V čom spočíva šťastie a radosť? Čoraz menej vidíme vo svojom okolí šťastných, spokojných a usmiatych ľudí. Prečo? Ktosi poznamenal, že stále viac je v našich domácnostiach výhod, pohodlia, ale menej šťastia a radosti. Ľudia hľadajú radosť a šťastie tam, kde ich nemožno nájsť. Pravé hodnoty šťastia a radosti nespočívajú v bohatstve. Neraz majú tučné kontá, luxusné autá, vily, a pritom je vidieť, že sú smutní, nešťastní… Príslovie hovorí: „Bez bohatstva veľa chýba k šťastiu a bohatstvo ešte viac škodí šťastiu.“ To, že je niekto bohatý, slávny, že má postavenie, moc, to ho ešte nemusí urobiť šťastným. Stačí si lepšie pozrieť život týchto ľudí a zistíme, že boli opustení, že mnohí skončili tragicky, že boli smutnými a nešťastnými ľuďmi.
Kde hľadať pravé šťastie a radosť? Veriť v Boha, žiť s Bohom dáva kresťanovi to, čo mu nič a nikto nemôže dať a rovnako nemôže zobrať. Kresťan sa vie tešiť a radovať nielen keď je mladý, ale i v starobe. Radosť kresťanovi nezoberie bolesť, choroba, čas skúšky, neúspech, pretože má nádej, uistenie, záruku od Ježiša. Kresťan sa vie radovať nielen z veľkých vecí, ale i drobných, malých, keď v nich vidí lásku či vôľu svojho Boha. Kresťan sa teší a raduje z nového dňa, keď ráno vstáva a rovnako keď sa večer ukladá na odpočinok. Čo rozhoduje o šťastí a radosti? Vzťah k Bohu, blížnym a sebe samému, čisté svedomie, keď plní Božiu vôľu a nie iba svoju. Najväčším nešťastím a prekážkou šťastia a radosti je zlo, hriech. Siahnime do vlastného vnútra a pozrime si svoj život. Kedy sme boli šťastní? Stretli sme šťastie v hriechu? Stretli sme šťastného egoistu, lakomca, smilníka, hnevníka, korheľa, narkomana, zlodeja, vraha…? Aj najmenší hriech usmrcuje šťastie a radosť a robí človeka smutným a nešťastným. Smutným a nešťastným bude život každého človeka dovtedy, pokiaľ sa nevráti k Bohu, pokiaľ nezanechá každý hriech, nezblíži sa s blížnymi.
Áno, pravdu majú dnešné čítania. Prorok Izaiáš objavuje radosť, keď prijal poslanie „hlásať radosť ubitým, obviazať zlomených srdcom, zajatcom ohlásiť slobodu a spútaným oslobodenie.“ (Iz 61,1) Pravdu má sv. Pavol, keď píše do Solúna: „Chráňte sa zla v akejkoľvek podobe!“ (1Sol 5,22) Pravdu má apoštol sv. Ján, keď opisuje správanie sv. Jána Krstiteľa, ktorý ohlasuje Krista: „Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.“ (Jn 1,27)
Hľadať radosť vždy, ale hľadať pravú radosť. Dnes cestovné kancelárie organizujú dovolenky, kde učia ľudí radovať sa a tešiť. Ale mnohí aj po návrate z takejto dovolenky nemôžu a nedokážu sa tešiť. Dokážu to len tí, čo prijmú Boha za svojho Pána, jeho učenie za svoj cieľ života a opustia zlý, hriešny spôsob života.
Platí zásada: Nehľadať radosť na zlej adrese. Tam radosť nebýva. Tam ju nemožno nájsť. Nemožno si zamieňať radosť za príjemnosť. Iné je príjemnosť, to je šťastie telesné a iná je radosť duše.
Čím ťažší hriech, tým väčšia bolesť duše a zle následky. Čím viac človek prijíma nedovolených, hriešnych príjemností, tým viac sa stáva smutným a musí niesť následky. Iný obraz. Čím viac a častejšie jeme zakázané, tým viac cítime hlad, blen a horkosť hriechu. Alebo ďalšie prirovnanie. Čím viac bežíš za zakázanými príjemnosťami, tým viac sa od pravej radosti vzďaľuješ. Nie je možná radosť, keď nás tlačia výčitky svedomia. Niekedy to môže ísť až tak ďaleko, že sa zvykne povedať, že nemôže zomrieť.
Na internom oddelení všetci čakajú smrť jedného pacienta. Nemôžu mu pomôcť. Muž v rokoch veľmi trpí. Nerozumejú mu. Už prvý pohľad na pacienta prezrádza, že niečo nie je v poriadku. Príbuzní neprichádzajú. Kto pozná životnú drámu tohoto muža, nečuduje sa. Trvá to už týždeň. Nik z pacientov nechce byť s ním na izbe. Staršia zdravotná sestra, praktizujúca kresťanka, ktorá má bohaté skúsenosti, vec vyrieši. Zavolala večer kňaza, ktorému všetko vysvetlila. Na prekvapenie obidvoch pacient otvoril oči a začal sa sám od seba spovedať. Vo svojom živote vsadil na nesprávne šťastie. Roky sa nespovedal. Opustila ho žena, zriekli sa ho deti i vlastní súrodenci. Vyspovedal sa. V tú noc zomrel. Zamestnanec z patológie sestre z interného povedal: „Ešte som nevidel mŕtvu tvár, ktorá by sa usmievala ako tvár tohoto muža.“ Zdravotná sestra ticho poznamenala: „Do srdca zomrelého sa vrátil pokoj a radosť.“
Anton Golubiev v Listoch priateľovi píše: „Čím väčšia je priepasť medzi človekom a Bohom, tým sú ľudia smutnejší… Aj z vecí okolo seba by sa viac radovali, keby mali lepší vzťah k Bohu.“
Spisovateľka Vera Nordin o sebe píše: „Mám všetko. Prečo som smutná?“
Slová Jána Krstiteľa, ktoré poznal už Izaiáš: „Vyrovnajte cestu Pánovi“ sú receptom a liekom pre každého, kto túži po pravom šťastí, uzdravení duše. Opát Marmion má pravdu, keď hovorí: „Radosť je echom Božieho života v nás!“
Pravdu má Michel Quist, keď píše: „Si smutný? Prečo? Nikto si neváži tvoju prácu, tvoje snahy, tvoj život? Chceš niečo dôležité povedať, a nik ťa nepočúva, nikto ťa nemá rád? Pros Boha o odpustenie za svoj smútok a potom sa vráť celý ku svojim blížnym. Pýtaj sa ich, počúvaj ich, zaujímaj sa o ich prácu, prejav záujem o nich, venuj im uznanie, oceň si ich námahu… a nečakaj nič od nich za to. Boh sám ti dá radosť.“
Vrcholí advent. Aj sviatosť zmierenia patrí k príprave na sviatky Narodenia Pána. Pokoj, radosť, úsmev na tvári, spokojný spánok, návrat priateľov a iné môžeme zažiť skôr, ako až na Vianoce. Veríme, že je to možné.
Čo môže byť poučením pre nás? Skôr, ako by sme chceli niekomu povedať vtip, povedzme ho najprv Bohu. To bude aj jedným z kritérií pravej radosti.
Amen.