Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi

1234

Tajomstvo Eucharisie v procesii (Mk 14,12-16.22-26)

Prítomný Boh pod spôsobmi chleba a vína na našich uliciach.

Treba to brať ako realitu, že dnes snáď viac ako v minulosti ľudia i veriaci prejavujú svoj názor a postoj i k duchovným veciam, udalostiam či ľuďom. Stáva sa, a nemožno to podceňovať, že vplyvom nedostatku vedomostí si vytvoria svoj názor, postoj či vzťah a keď sa im vysvetlí podstata, okolnosti, rozumní uznajú svoj omyl a osvoja si správny postoj, napr. k procesiám a najmä k procesii na sviatok Božieho Tela.

Ježiš pri Poslednej večeri „keď jedli, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával im, hovoriac: „Vezmite, toto je moje telo!“ Potom vzal kalich, vzdával vďaky, dal im ho a všetci z neho pili. A povedal im: „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých.“ (Mk 14,22-24)

Eucharistia je dar Ježiša Krista pre všetkých ľudí až do konca sveta. Pod spôsobmi chleba a vína veríme v jeho prítomnosť celého a pravého Boha. Od začiatku kresťania mali vo veľkej úcte Eucharistiu. V dejinách spásy v Starom zákone je prítomná ako predobraz najmä manna. Vo večeradle Eucharistia je prítomná ako udalosť a odvtedy až do konca sveta ako sviatosť. Eucharistiu vidíme ako centrum a slnko nielen Cirkvi, ale celého sveta. Rozdiel je v tom, že Cirkev o tom vie, že jej centrom je Ježiš a svet si to neuvedomuje. A Cirkev svoj vzťah ku Kristovi v Eucharistii prejavuje aj navonok, pred svetom.

Postupne sa úcta Ježišovi prítomnému pod spôsobom chleba a vína začala prejavovať rôznymi formami. Boli to najmä modlitby jednotlivcov i skupín, adorácie dlhšie či kratšie, požehnania s Eucharistiou, ako aj kongresy na rôznej úrovni.
Sviatok Božie Tela zaviedol pre celú Cirkev pápež Urban IV. v roku 1264 bulou Transiturus. Bolo to krátko po IV. lateránskom koncile, ktorý jednoznačne definoval učenie Cirkvi o Eucharistii. V tom čase sa šíril blud valdencov a albigencov, najmä na juhu Francúzska, ktorí pokračujú v nesprávnom učení dávnych gnostikov a manichejcov a spočíva v tom, že hmota je niečo zlé. A predsa Pán Ježiš ustanovil Eucharistiu pod spôsobmi chleba a vína, čo sa nezhoduje. V tejto dobe si mnohí biskupi uvedomujú potrebu verejnej úcty k Eucharistii. Prvá procesia Theophorica Božieho Tela bola slávená v Nemecku už v roku 1247 a viedol ju biskup Róbert na žiadosť rehoľnej sestry Juliany. Juliana mala zjavenie, že medzi sviatkami v cirkevnom roku chýba sviatok, ktorý by zdôrazňoval úctu Eucharistie. Pápež Klement V. roku 1311 potvrdil nariadenie pápeža Urbana IV. z roku 1264 a sviatok určil na štvrtok po sviatku Najsvätejšej Trojice. Sviatok má za cieľ slávnostným sprievodom so Sviatosťou oltárnou po uliciach miest a dedín dať verejnú úctu Ježišovi prítomnému vo Sviatosti oltárnej. Je vecou cti kresťanov takýmto verejným spôsobom prejaviť svoju vďačnosť za ustanovenie tejto Sviatosti.
Je pravdou, že na Zelený štvrtok si Cirkev pripomína ustanovenie Eucharistie, ale pre liturgický čas, je to v pôstnom čase Veľkého týždňa, dáva sa prednosť inému tajomstvu Božej lásky k nám ľuďom.
Procesie sú v Cirkvi starobylou formou oslavy Boha. Cirkev v Enchiridion liturgicum z roku 1960 hovorí, že slávnostné verejné modlitbové pobožnosti veriaceho ľudu, ktoré sú vedené duchovnými podľa svojho poriadku z jedného posvätného miesta na iné posvätné miesto, majú sa konať ako pripomienky obsiahnutého Božieho dobrodenia, tiež ako vďaky za obsiahnutú Božiu pomoc. Preto poznáme procesie: na sviatok Obetovania Pána, Kvetnú nedeľu, v nedeľu zmŕtvychvstania Pána Ježiša, na sv. Marka, Prosebné dni, Patrocínia, atď.
Procesie poznali už pohania v Egypte i Babylone najmä z psychologických dôvodov. V Starom zákone židovský národ konal procesie s Archou zmluvy, pred ktorou kráľ Dávid dokonca tancoval na oslavu Boha. Nie je prekážkou, že Cirkev prebrala tento spôsob oslavy Boha. V 5. storočí sa konala procesia na sviatok Obetovania Pána. Tiež v tomto storočí sa konali v Jeruzaleme podľa výpovede pútničky Egérie iné procesie. V Ríme sú známe Stationes procesie, ktoré sa konajú z rôznych rímskych kostolov. Už sv. Ambróz a sv. Augustín spomínajú procesie s relikviami mučeníkov. Pápež Gregor Veľký zaviedol procesie na prosebné dni, ktoré sa už predtým konali v Gálii. Pápež Pius IX. zaviedol sviatok Krvi Pána Ježiša, ale Pavol VI. oba sviatky spojil vo sviatok Tela a Krvi Pána Ježiša.
Keď na sviatok Božieho Tela je nesená Eucharistia ulicami miest slávnostným spôsobom, kresťania verejne prejavujú úctu tejto sviatosti. Už Tridentský koncil videl v teoforickom sprievode Božieho Tela vďaky za túto sviatosť a tiež príležitosť ukázať triumf pravdy reálnej prítomnosti tým, ktorí ju popierajú. Je to sprievod vďakyvzdania a rovnako prosebný sprievod za odprosenie na odpustenie hriechov, za Božiu ochranu pred mnohými ťažkosťami, pohromami, chorobami, pred vojnou.
V liturgii sprievodu stalo sa zvykom zastaviť sa pri štyroch oltároch predstavujúcich štyri svetové strany, kde sa čítajú štyri evanjeliá, ktoré hovoria o dare Krista v Eucharistii pre nás, a každé zastavenie sa končí sviatostným požehnaním. V minulosti viacerí pápeži tým, ktorí sa procesii zúčastnili a splnili predpísané nariadenia, udelili rozličné odpustky. Aj keď sa ozývajú hlasy, že sú to pozostatky stredovekého triumfalizmu, je to jeden zo spôsobov, ako môžeme prejaviť úctu Eucharistii. Vieme, že aj pápež Ján Pavol II. v Ríme zachoval túto tradíciu.

Dnes sa stretávame aj s inými praktikami s Eucharistiou, ktoré nás vedú k tomu, aby sme si uvedomili potrebu úcty k Telu Pána Ježiša. Príčinou neúcty voči Eucharistii možno hľadať aj u kňazov.

Kňaz rozpráva, že po návrate z Talianska, kde boli na výlete i jeho farníci, prišla za ním katechétka a s chvením mu podala v papierovom obrúsku zabalené tri hostie, vraj, ako pozdrav z okolia Turína. Dal jej ich kňaz pri svätom prijímaní. Katechétka tvrdila, že jej ich dal so slovami, aby ich priniesla do našej krajiny ako solidárny pozdrav. O dva dni iná farníčka taktiež priniesla hostie a hovorila to isté.

Kódex v kánone 935 hovorí, že nikomu nie je dovolené mať u seba, alebo so sebou po ceste nosiť Najsvätejšiu Eucharistiu, iba z naliehavej pastoračnej potreby a pri zachovaní predpisov. Kardinál John Fisher povedal: „Doba úpadku alebo rozkvetu Cirkvi vždy súvisí s tým, ako sa zachádza s Najsvätejšou Sviatosťou.“ (Život Cirkvi, 39/1997, Eucharistia na ruku)
Úcta k Eucharistii je aj dnes potrebná. Tým viac, keď sa niekde zavádza vo svete prijímanie na ruku. Aj naše správanie po svätom prijímaní má svoje memento.

Predpokladá sa, že keď niečo poznáme, jej nám vysvetlené, stotožňujeme sa s udalosťou či vecou, aj naša odpoveď je adekvátna. To sa týka aj nášho vzťahu k Eucharistii a procesiám ako takým.

Amen.


webmail