Sviatok sv. Štefana

123

Má nám dnes čo povedať sv. Štefan (Mt 10,17-22)

K Vianociam patrí nielen narodenie Pána Ježiša, ale aj smrť sv. Štefana, diakona.

Snáď každý z nás sa zamyslel nad tým, prečo počas Vianoc si pripomíname Narodenie Pána Ježiša a hneď na druhý deň smrť sv. Štefana, diakona, prvého mučeníka.

Istý výtvarník povedal, že na začiatku jeho umeleckej dráhy bola pochvala učiteľky na hodine výtvarnej výchovy. Novokňaz vyznal, že prvým impulzom k uvažovaniu o kňazstve bol pre neho príklad starého kňaza, ktorý pôsobil v jeho dedine. Väčšina detí zo siedmeho ročníka sa chcela stať hercami po besede so známym divadelným umelcom.

Ak by sme pátrali, kde je koreň nášho povolania či záľub, možno by sme sa podobne zastavili pri nejakom človekovi, od ktorého na nás „preskočila iskra“ záujmu o niečo, čomu sme sa potom venovali s úplnou vážnosťou.
Takto každé stretnutie človeka s človekom je veľmi inšpirujúce a, odvážim sa povedať, je aj súčasťou Božieho plánu.

Ježiš pripravoval svojich súčasníkov, ale i nás, i tých čo v neho uveria až do konca čias na vydávanie svedectva o vzťahu k nemu. Varoval: „Chráňte sa ľudí, lebo vás vydajú súdom...“ Predpovedal: „Brat vydá na smrť brata, a otec dieťa...“ A dodáva: „Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno“ (Mt 10, 17.21.22).
V druhý vianočný deň Cirkev pozýva k stretnutiu s prvým mučeníkom Cirkvi - so sv. Štefanom. Je pravdou, že sviatok sv. Štefana sa slávil od začiatku. Po jeho smrti si kresťania v tento deň pripomínali vernosť sv. Štefana Ježišovi. Sviatok Narodenia Pána Ježiša začína Cirkev sláviť pri udelení slobody. Narodenie Pána Ježiša a smrť sv. Štefana pre nás znamenajú veľa a patria k sebe. Cirkev si veľmi múdro počína, keď po zvestovaní „veľkej radosti“ narodenia nášho Spasiteľa obracia našu pozornosť na mučenícku smrť mladého diakona. Slová Pána Ježiša o vydávaní svedectva o ňom sa začali rýchlo napĺňať. Skutky apoštolov predstavujú sv. Štefana ako „muža plného viery a Svätého Ducha“ (Sk 6,5), muža, ktorý „plný milosti a sily robil veľké divy a znamenia medzi ľudom“ (Sk 6,8). Patril do prvej generácie tých, čo uverili v Ježiša Krista v Jeruzaleme. Kristova smrť, zmŕtvychvstanie a zoslanie Ducha Svätého stali sa pre mnohých zmenou života. Okrem apoštolov sa na ohlasovaní a učení o Ježišovi podieľal i diakon Štefan. Slovom, ale najmä životom ohlasoval Krista. Je samozrejmé, že toto Štefanovo počínanie prekážalo mnohým. Musel prísť rýchlo čas, aby sa tí, čo mali podiel na smrti Ježiša postarali odstrániť aj nepríjemného vyznávača Krista, Štefana. Farizeji a zákonníci štvali svojich. Vtedy „vstali niektorí z takzvanej synagógy Libertíncov, Cyrénčanov a Alexandrijčanov a z tých, čo boli z Cilície a Ázie, a hádali sa so Štefanom. Ale neboli schopní čeliť múdrosti a Duchu, ktorým hovoril“ (Sk 6,9). Títo zaiste nepoznali slová predpovede Pána Ježiša, ktoré dal všetkým, čo budú musieť trpieť pre neho: „Ale keď vás vydajú, nestarajte sa, ako a čo budete hovoriť, lebo v tú hodinu vám bude dané, čo máte povedať“ (Mt 10,19). Preto keď Štefan hovoril, vysvetľoval, dával dôkazy, poúčal ich, „pukali srdcia od zlosti a zubami škrípali proti nemu“ (Sk 6,10). Ich zaslepenosť nemohla zničiť to, čo Ježiš zasial. A Štefan poznal slová Pána Ježiša: „Ale kto vytrvá do konca, bude spasený“ (Mt 17,22).

Spomienka na sv. Štefana nám hovorí, že tajomstvo Vianoc je možné vniesť do života, že je možné žiť podľa náuky nášho Spasiteľa, že toto nádherne formuje ľudský život.
Dnešný sviatok sv. Štefana sa môže pre nás stať inšpiráciou do života. Je len na nás, či sme pripravení na to „preskočenie iskry“, ktorá zapaľuje čosi nové v ľudskom živote.

Kňaz si spomína na zážitok, keď sa bol pomodliť v Stropkove v kláštore otcov redemptoristov pri hrobe blahoslaveného P. Metoda Dominika Trčku, redemptoristu, kňaza a mučeníka. Vtedy do chrámu vstúpila staršia žena s malým chlapčekom, zrejme vnukom. Sadli si do poslednej lavice. Po krátkej modlitbe žena začala chlapčekovi čosi hovoriť a striedavo ukazovala na ikonu a na relikviár s ostatkami sv. Metoda. Kňaz poznamenáva: Keď som okolo nich prechádzal, začul som iba jednu vetu: „On veľmi miloval Ježiška...“ Celý tento jednoduchý výjav mi pripomenul rozprávanie, ako prví kresťania sa v rímskych katakombách schádzali pri hroboch mučeníkov. Aké inšpirujúce to muselo byť pre každého jedného z nich. A aké inšpirujúce to muselo byť pre toho malého chlapčeka v stropkovskej cerkvi (kostole).

Dnešný sviatok je pre nás výzvou, aby sme boli otvorení pre inšpiráciu, ktorá vychádza zo života sv. Štefana a kiež by sme dokázali priviesť k podobnému inšpirujúcemu stretnutiu aj tých, ktorí sú okolo nás. Počas Vianoc častejšie chodíme do kostola. Kiež by sme sa otvorili Bohu, prijímali jeho slová, vnuknutia a podľa nich upravili svoje budúce konanie, život. V opačnom prípade nás môže inšpirovať niečo iné, čo ovplyvní náš život úplne inak, než stretnutie s tými, čo svoj život prežili naplno v Bohu.

Sv. Štefan bol otvorený Bohu. Spolupracoval s tým, čo počul o Ježišovi. A sám v modlitbách rozvíjal toto dedičstvo. Vianoce majú pre nás dôležitý duchovný význam. Určitá tradícia, symbolika nech nás prebudí k zamýšľaniu nad sebou, hodnotenie toho v čo sme uverili, doteraz žili a do budúcnosti si veci ujasnili či upresnili.
Napríklad aj symbolický význam betlehemskej hviezdy môže obohatiť. Keď ju zasadíme do jej pôvodného rámca, tak hviezda, ktorú pozorujeme nad jasličkami, sa prihovára duchu i srdcu človeka tretieho tisícročia. Prihovára sa sekularizovanému človeku tým, že v ňom vzbudzuje túžbu jeho života ako pútnika na ceste hľadania pravdy a absolútna. Kto by netúžil po «hviezde», ktorá by ho viedla na jeho cestách po tejto zemi? Túto potrebu pociťujú jednotlivci ako aj celé národy. Ježiš je touto Hviezdou, a tak sa predstavuje národom bez rozdielu rasy alebo kultúry. Takto sa zrodila Cirkev, ktorá sa skladá z mužov a žien, ktorí spolu zjednotení v Kristovi sú vedení Svätým Duchom na svojej púti do kráľovstva Otca.
Prijali sme posolstvo spásy, ktoré sa predkladá všetkým ľuďom. Toto je základ misijného povolania každého kresťana.

Človek sám od seba nemôže spoznať, aký je Boh v skutočnosti. Preto má veľa nesprávnych predstáv, na ktoré potrebuje vysvetlenie. Keď sa nám Boh dáva poznávať ako sv. Štefanovi, sme povinní pomôcť iným poznať Boha, aj keď nás to bude stáť možno i život.

Snáď nijaké slovo sa nezneužívalo tak, ako slovo Boh. Na americkom dolári je napísané: „Dôverujme Bohu.“ Na opasku nemeckých vojakov bol nápis: „Boh s nami.“

Ktoré slovo bolo tak pošpinené ako slovo Boh? Ľudia preň zabíjali, ale zaňho aj zomierali. Ľudia vytvorili ohyzdné karikatúry a napísali pod ne „Boh“. Vraždia a hovoria: „V mene Božom.“ Sú ľudia, ktorí robia dojem, že sa vyznajú v Bohu, ako keby mali s ním horúcu linku.
Aj keď sv. Jozefa znázorňujeme, podotýkam nesprávne, ako staršieho muža, nesmieme znázorňovať Boha ako starčeka s bradou, hoci milého, ako tróni nad oblakmi. Ani nebo nie je nad oblakmi, ale všade, ak chceme presnejšie, a sme v milosti Božej, tak nebo je v našom srdci. Aj keď sú Vianoce krátke, potrebujeme si uvedomiť, že Boh nie je viazaný na nejaký priestor a čas. Mýlia sa tí, ktorí hovoria, že Boh ich musí vždy vypočuť a hneď. Boh nie je nejaký automat, ktorý reaguje na mince. Boh má právo povedať aj „nie“. Boh nie je ani policajt, aby nás hneď trestal za každú maličkosť. Boh je však spravodlivý. Boh nie je zodpovedný za chyby ľudí. Každý človek má rozum a slobodnú vôľu. Aj ekológia je dielo ľudské. Zmeny počasia prinášajú pohromy, a nie sú len trest od Boha, ale následok, ktorý ľudia spôsobili, vyvolali v prírode. Boha nesmieme hľadať v prírodných silách, ale za nimi, ako ich poslednú príčinu.

Dievča stratilo pri autonehode milovaného chlapca. Pýtala sa strýka, či sa Boh zaujíma o jej lásku. Strýko jej povedal, že Boh má iné starosti, ako starosť o ich lásku. Dievča na to reagovalo slovami: „Keď Boh nemá záujem o mňa, ani ja nemám záujem o neho.“

Vieme, že takýto názor je nesprávny. Boh je vo vnútri každého človeka. V Bohu žijeme, hýbeme sa a sme. Boh je najhlbšou pohnútkou našich otázok a prostredníctvom viery sa nám zjavuje ako náš Otec, naša posila, Láska. „Boh je Láska“ (1 Jn 4,8).
Sviatok sv. Štefana je počas Vianoc na mieste. Viera nie je len niečo citové, ľahké, bez záväzkov, detské... Viera si vyžaduje zaujať zodpovedný prístup primerane veku, poslaniu, postaveniu. Vianoce sú čas, aby sme sa poučili, mali správnu predstavu o Bohu, cieli, zmysle života...

Vianoce a v nich Narodenie Pána a smrť sv. Štefana predstavujú pravú a správnu realitu života na zemi, ktorý smrťou nekončí, ale pokračuje vo večnom živote.
Je správne, že dnes nielen pri jasličkách, ale ako učí Cirkev aj na príhovor sv. Štefana si môžeme a máme vyprosiť potrebné milosti.

Amen.


webmail