Prvá pôstna nedeľa

1234

Objavme pôst (Mk 1,12-15)

Nadobudnime správny postoj k začínajúcemu liturgickému obdobiu.

„Človek je taký, aký má obraz Boha.“ (P. J. E. Urban) Zamyslíme sa: Ja, kresťan katolík, aký mám obraz Boha? Boh je ďaleko. A tak si nerobím zbytočné starosti. Ešte mám čas na Boha, som mladý, som zdravá. Alebo: Boh je pre mňa ako automat. Keď niečo potrebujem, vhodím nejaké mince, navštívim kostol, pôjdem na omšu, vykonám si spoveď… Alebo: Boh – starý deduško. Poprosím, zalíškam sa, vyroním slzu, budem stonať, žalovať sa…
Liturgický čas, ktorý od Popolcovej stredy slávime, nespočíva len v tom, že niečo nesmiem, nemôžem či musím. Je pravdou, že nás zaväzuje pôstna disciplína, ale nemáme osobnú skúsenosť, že na rôzne predsavzatia rýchlo zabúdame, dišpenzujeme sa, vyhovárame, filozofujeme, či drzo disciplínu pôstu porušujeme?
Keď dvaja robia to isté, nie je to vždy to isté. Dokonca aj my sami tú istú vec neurobíme vždy rovnako. Tak je to aj s liturgickým časom pôstu a so všetkým, čo s ním súvisí.
Dnes sa nielen hovorí, ba priam volá po kvalite služieb, stravovania, bývania… ale my veriaci si viac a viac uvedomujeme kvalitu a význam duchovného života. Robiť niečo len preto, že musím, že sa to doporučuje, len preto, aby som sa nemusel z toho spovedať, je aj pre priemerného kresťana málo.
Kto si dnes ide kúpiť niečo cennejšie, prezrie si rôzne ponuky, vyžiada si prospekty, dá si poradiť, vysvetliť. Predsa svoje financie zle neinvestuje.
Kto chce dnes prežiť čo najlepšie svoj voľný čas, pozrie si program, informuje sa, či je to kvalitné, či to vyhovuje jeho vkusu. Predsa času máme tak málo a aj ten premrhať?
Tak veriaci kresťan na začiatku pôstneho obdobia mal by vedieť, čo je to pôstne obdobie, načo a čomu slúžia kajúce skutky, čo a prečo odporúča a predpisuje Cirkev, právom od nás žiada Boh.

Ježiš ku nám hovorí: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu!“ (Mk 1,15)

Markovo evanjelium na prvú pôstnu nedeľu otvára veľký pôst dvoma myšlienkami: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu!“ (Mk 1,15) Na tieto slová čakali celé generácie pokolení v židovskom národe. Proroctvá sa naplnili i Ján Krstiteľ sa ocitol vo väzení. Boh má svoj plán a hovorí ústami svojho Syna, že to čo sľúbil v raji, stáva sa realitou. Ježiš po štyridsiatich dňoch pobytu na púšti, kde ho satan pokúšal a kde mu anjeli posluhovali, prichádza do Galiley, aby hlásal radostnú zvesť, Božie evanjelium. V niekoľkých krátkych vetách evanjelista podáva bohatý obsah.
Slová „Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1,15) sú výzvou k viere. Ide o čas návratu k Bohu. Čiže zmeňte sa, zanechajte to, čo Boha uráža, opustite hriech, konajte dobro. Liturgický čas pôstu je prípravou na vážne chvíle kresťanského života. V tomto čase si kresťan nielen znova pripomína, čo je pôst, ale objavuje v ňom prostriedok na obohatenie prirodzeného i duchovného života. Nestačia len slová, potrebné sú skutky. Evanjelium hovorí o Ježišovi, že nepatrí medzi tých, ktorí iba hovoria, dávajú rady, či šíria frázy. On sám je tým, čo ohlasuje. Každé jeho slovo potvrdzuje svojím životom. To, že sa nám stal podobný telom, že prijal prirodzenosť človeka, robí len preto, aby nám ukázal, čo bude od nás žiadať. On ako človek odchádza na púšť, robí pokánie, hoci sám pokánie nepotrebuje, a to len preto, aby sme si uvedomili potrebu pokánia, kajania sa, zanechania hriechu. Ježišov príchod medzi nás ľudí a jeho pripodobnenie sa nám vo všetkom okrem hriechu je preto, aby svet nadobudol presvedčenie o svojej hriešnosti, a zároveň aby sme sa oslobodili od svojich hriechov zmenou života, konaním kajúcich skutkov a pokáním. Návrat Ježiša z púšte je stále aktuálnou výzvou pre nás, že čas, ktorý žijeme, je darom od Boha. Kto tak pristupuje k svojmu životu, ten si už na zemi uvedomuje, že sa priblížilo pre neho Božie kráľovstvo. V týchto slovách je obsiahnuté celé evanjelium a celý náš kresťanský život. Tu je zmysel a obsah nášho kresťanstva a nášho liturgického pôstneho obdobia.

Objavujeme v pôstnom poriadku, modlitbách, sviatostiach, skutkoch pokánia, pôstoch, sebazapreniach, zriekaní sa aj dovolených a príjemných vecí prostriedky, aby nám Boh odpustil tresty, ktoré sme si za svoje hriechy zaslúžili. Chceme si význam pôstu nielen pripomenúť, uvedomiť, ale aj využiť k náprave svojho života, posväteniu.
Slová „Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1,15) nám neznejú cudzo. Zmena života, vedomé a slobodné zrieknutie sa hriechu, zanechanie náklonnosti na hriech nie je jednoduchá a ani hneď príjemná vec v živote človeka. Je správne, že prosíme o svetlo Ducha Svätého, milosť pomáhajúcu, aby sme pochopili, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. Má to oveľa väčšiu hodnotu a význam, ako si často v slabosti nechceme uvedomiť. Preto s Božou pomocou chceme v pôste nielen objaviť čas na zmenu života – „priblížilo sa Božie kráľovstvo“, ale aj prostriedky, na ktoré nás Cirkev upozorňuje pri počúvaní slov „kajajte sa a verte evanjeliu“. Objaviť pravý zmysel a hodnotu pôstneho času dáva kresťanom príležitosť a prostriedky, čím si získavame zásluhy.
Čas karnevalov sa skončil. Masky z tvárí sú strhnuté. Kresťan si uvedomuje realitu svojho stavu duše, priateľstva k Bohu, blížnemu a sebe. Pôst je čas, kedy kresťan, vedomý si svojich slabostí, robí primerané pokánie, nie z donútenia, ale slobodne. Nevidí v ňom len niečo tvrdé, ťažké, nepríjemné, ale aj potrebu návratu i radosť z Božieho milosrdenstva.
Liturgické čítania, spevy a celý duch pôstnej doby, ako nám ho predkladá Cirkev, poukazujú na veľkú starostlivosť Boha o nás. Boh sa angažuje za každého človeka. Boh je verný vo svojich prísľuboch, ale je aj spravodlivý. Pôstny čas nám dáva možnosť pochopiť Ježišove slová: „Vám je dané poznať tajomstvá nebeského kráľovstva.“ (Mt 13,11) Boh obdaroval človeka všetkým a chce, aby ho prijal za svojho Pána a Boha. Boh má mať v srdci človeka prvé miesto. Hriech človeka odsúva od Boha, pokáním sa má vrátiť k Bohu, odprosiť ho, urobiť nápravu a prijať ho znova za svoje jediné a najvyššie dobro.

Započúvajme sa do zážitku ženy, ktorá prišla do nemocnice navštíviť otca. Hovorí:

Musela som počkať na chodbe, lebo návštevy sú povolené od štrnástej hodiny. Na lavičke čakala i mladá žena s dievčatkom. Poprosila ma, či by som nedala na dievča pozor, že odskočí si ešte do bufetu. Urobilo mi to radosť, lebo deti mám rada. Spýtala som sa dievčatka, koľko má rokov.
Smelo odpovedala:
- Štyri, - a pritom ukázala aj štyri pršteky.
- To je tvoja mamička?
- Nie, to je teta. My máme doma malého bratčeka a mamička ostala pri ňom.
- A koho ste prišli navštíviť?
- Starkého.
- Ako sa voláš?
- Anežka.
- To je krásne meno. A vieš zaspievať aj nejakú pesničku?
Anežka sa hanblivo usmiala a hlavičkou prisvedčila.
- Zaspievaj mi niečo, - poprosila som.
A dievčatko začalo spievať "Mária ochrana" a na môj údiv krásne melodicky vyspievala všetky štyri verše. Po skončení som ju pochválila a spýtala sa:
- Kto ťa to tak pekne naučil spievať?
- Mamička a starký.
- Ten, čo tu leží?
- Áno, ten.
- No keď si mi tak pekne zaspievala, ponúknem ťa cukríkom.
Myslela som si, dievčatá majú radi sladkosti. Dievčatko mi však hovorí:
- Nemôžem teraz jesť cukríky.
- Prečo? spýtala som sa.
- Ešte si neobedovala?
- Nemôžem jesť cukríky, pretože je pôst.
Zostala som ohromená.
- A ty vieš, čo je pôst?
- Vtedy zomrel Ježiško na kríži, lebo sme zlí.
Už som sa nezmohla na ďalšiu otázku. Veď aj načo. Odložila som cukrík, ktorý som si tiež chcela rozbaliť a hlboko som sa zamyslela nad sebou, nad mojou rodinou a nad mnohými, ktorým štvorročná Anežka dáva lekciu "o pôste". S dojatím v srdci som si vzdychla:
Bože, daj, aby sme v našom národe mali čím viac takých detí.
(A. M., Serafínsky svet. Marec 1993)

Ako je potrebné poznať a mať správny vzťah k pôstnemu liturgickému obdobiu a vôbec k pôstu. Uvedomujeme si, že pôst je dar, ktorý môže každý človek prijať od Boha, aby znova našiel pokoj srdca, pokoj pre svoju rodinu, aby sa oslobodil od všetkých závislostí a otroctiev tela, sveta a diabla. Pôst má význam pre dušu i telo, jednotlivca i spoločnosť. Je správne, že chceme si ceniť pôst nielen od klasických vecí ako jedlo, nápoj, hlučná zábava, ale túžime realizovať pôst očí, uší, pôst našich zmyslov.
Pri slovách „Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1,15) nech nás naplní myšlienka, že pôst má nenahraditeľnú silu, význam, potrebu. Pôst nám pomáha pozrieť sa sami sebe do tváre. Nielen si priznať svoje chyby, omyly a pády. Pôst nás vedie za hranice prirodzeného života, a otvára nám poklady Božej lásky. Či netúžime volať: Bože, vďaka za objavenie významu tohoročného pôstu?!

Človek je taký, aký má obraz Boha. Modlime sa nielen za seba, ale aj za svojich najdrahších, pokrvných, priateľov, susedov, známych i neznámych, aby sme počas tohoročného pôstneho obdobia pokročili v správnom a dôstojnom budovaní obrazu Boha vo svojich srdciach, pretože o našom vzťahu k Bohu hovoria naše slová i skutky. A my chceme splniť Ježišove slová: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu!“ (Mk 1,15)

Amen.

webmail