Krstná homília pri krste dospelého 27. nedeľa v roku "A"

Záväzky z krstu (Mt 22,15-21)

Krst zaväzuje.

AI
O malú chvíľku sa tieto deti stanú v krste Božími deťmi. Vieme, aké je naše poslanie veriacich katolíkov na rozdiel od neveriacich, predsa ako keby sme zahýbali a nechceli počuť čo od nás žiada Boh. Dnes veľmi prevláda individualizmus a egoizmus stáva sa to už módou pre nás. Nechceme sa venovať tomu, čo je pre nás dôležitejšie a to spása blížneho a seba.

KE
Dnešné evanjelium nám hovorí o určitej požiadavke plnenia záväzkov od tých, ktorým bola zverená vinica nie do vlastníctva, ale len do užívania. Ide tu teda o účtovanie. Pán vinice žiada vyúčtovanie a odovzdávanie dielu úrody. A nájomníci sa správajú tak, ako toho bývame svedkami v dnešných dňoch. Len veľmi ťažko sa zmierujú s tým, že oni nie sú páni, ale len nájomníci (porov. Mt 21 33-43).

DI
A teraz sa v duchu pýtate, azda dnešné Božie Slovo nás chce viesť na cestu skúmania vlastníckych a ekonomických vzťahov dnešných čias? Zaiste by to bolo veľmi veľké zúženie významu tohto podobenstva. Ide tu o hlbšie uvedomenie, o hlbšiu analýzu našich vzťahov k hodnotám, ktoré nám boli zverené. A nejedná sa tu len o hodnoty materiálne, ale predovšetkým duchovné. Ježiš chce týmto podobenstvom predostrieť myšlienku izraelského národa v k nemu a k jeho nároku, ktorý tu vystupuje jasnejšie. Izraelský národ, ktorý sa vždy práve vo svojich vznešených zástupov búril proti Božím vyslancom, chystá sa usmrtiť Toho, ktorého mu Boh poslal ako posledného vyslanca, Jeho milovaného Syna. Následkom je zavrhnutie Izraela a vyvolenie nového národa Zmluvy. Ježiš túto myšlienku už častejšie vyslovil ako výstrahu židovskému národu. Ešte nikdy však tak jasne neoznačil seba samého za Syna Božieho. Židovský národ, ako to môžeme vedieť zo Svätého Písma, bol založený viac na tradícii a materiálnych hodnotách ako na duchovných. Tento trend prevláda aj v dnešnej dobe aj u veriacich kresťanov. Svätý Otec Ján Pavol II. tento fakt potvrdzuje vo svojej encyklike Centensimus annus takto: „Človek je ovládaný túžbou viac mať a užívať, ako byť a rozvíjať sa, prehnane a nezriadene spotrebúva bohatstvo zeme, ako aj môže meniť a v určitom zmysle “tvoriť“ svet, zabúda, že sa to deje len na základe pôvodného darovania stvorených vecí zo strany Boha. Nazdáva sa, že môže ľubovoľne nakladať so zemou a bezvýhradne ju podriaďovať svojej vôli, akoby nemala svoju vlastnú tvár a Bohom vopred dané určenie, ktoré namiesto toho, aby plnil svoju úlohu spolupracovníka Boha v diele stvorenia, stavia sa na jeho miesto, a tým vyvoláva vzburu samotnej prírody vo forme ekologických katastróf.“

PAR
A ako je to v oblasti ekonómie spásy? Svätý apoštol Peter hovorí veľmi jasne, nielen židovskej veľrade, ale všetkým nám: V nikom inom niet spásy, len v Ježišovi Kristovi, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasený! Kto je teda mojím Spasiteľom? Komu ja vkladám svoju dôveru? Aká je moja predstava o Spasiteľovi? Či nehľadám často rôznych falošných mesiášov, podľa svojej chuti na zakrytie svojho hriešneho života? Židia túžili po bojovom mesiášovi, farizeji hľadali mesiáša svojich náboženských praktik, zákonici zasa mesiáša rabínskych zákonov. Každý teda svojho po svojom. A keďže ten pravý Mesiáš, Ježiš Kristus sa nevtesnal do tých predstáv a noriem, chytili ho, vyvliekli z vinice a zabili. Zdá sa, že história sa opakuje, vôbec sme sa nepoučili. Namiesto prijatia Krista a jeho Cirkvi, chceme stavať novú babylonskú vežu. Pre jedného je jeho mesiáš demokracia bez rešpektovania hraníc slobody, pre iného je to idol peňazí, ďalší prepadol alkoholu a drogám. Iný si urobil boha zo svojho tela. Ale tým uhoľným kameňom, na ktorom jedinom možno stavať pravé šťastie je Ježiš Kristus. On sa stal pre nás našou spásou. A Boha sa pýta: čo som mal ešte urobiť vo svojej vinici a neurobil som? Je to otázka nad ktorou by sme sa mali všetci zamyslieť a urobiť všetko, čo bude v našich silách, aby sme sa mohli Kristovi po smrti pozrieť do oči s čistým srdcom.

MY
Drahí rodičia, a krstní rodičia, drahí veriaci. Je rad teda na vás. Urobiť si z daru cieľ a zabudnúť na darcu, je urážka darcu. Opovrhnúť darom znamená opovrhnúť darcom. I tieto deti, ktoré budú o chvíľu pokrstené sú darom pre nás. A bolo by veľmi zlé, ak by sme s týmto darom zaobchádzali ako nejaký druh života a nie ako život, ktorý im dal Boh. Zaiste chceme, aby naše deti mali všetko čo potrebujú pre svoj rast a rozvoj, ale k tomu potrebujú starostlivosť rodičov. Ale pre duchovný rozvoj a náboženské spolužitie potrebujú nielen rodičov, ale najmä Boha, ktorý im bude v daných situáciách vždy na pomoci. Preto vychovávajte svoje deti tak, aby ich srdce bolo vždy spojené s Bohom. Ak ich budete viesť k duchovným hodnotám a láske k blížnemu nemusíte sa báť ich budúcnosti. Bohu ide len o naše dobro, naše šťastie. Prijmeme túto ponuku? Ak áno, potom spokojným svedomím môžeme zvolať spolu so žalmistom: “Pre mňa niet šťastia pre teba!“ Táto životná pravda bola potvrdená už toľkokrát v živote mnohých.

Totiž každého s nás možno prirovnať k malej vinici. Váš úmysel, vaše srdce, vaše schopnosti, to je roľa, na ktorej má rásť úroda. To je roľa, ktorú vám Pán Boh požičal. Ste jej držiteľmi, správcami. Máte ju tak upraviť, aby prinášala veľa dobrej úrody. Porozmýšľajme nad príkladom hoci sa jedná o deti, no predsa je aktuálny pre nás všetkých. Zhodnoťme tak svoju úrodu v malej vinici.
Mama priniesla prvé jablko, ktoré dozrelo v záhrade. Dala ho svojim synom Jankovi a Jurkovi, aby si ho medzi sebou rozdelili.
„Ja ho rozdelím!" — zvolal Jurko.
„Nie, ja!" — skríkol Janko.
„Keď ty delíš, obyčajne dostanem menší kúsok!"
„A ty si myslíš, že delíš spravodlivo?" — oboril sa Jurko. „Nepamä¬táš sa, ako to bolo s tým pomarančom od uja?"
Chýlilo sa k veľkej hádke. Našťastie sa do toho zamiešala mama a povedala:
„Jurko bude deliť, on je starší."
Jurko sa triumfálne usmial. Raz-dva rozkrojil jablko (veru, nie na rovnaké diely!) a pre seba zobral väčší kúsok.
„Počkaj!" — zvolala mama. „Musí byť spravodlivosť. Jurko delil a Janko si prvý vyberie." Jurkovi zbledla tvár. Na rade bol Janko, ktorý sa usmieval a zobral si väčšiu časť.
„Oddnes to budeme vždy tak robiť," povedala matka. „Jeden delí, druhý vyberá."
Od toho času Jurko a Janko vedeli rozdeliť jablko alebo čokoládu na dve rovnaké polovice. (Przewodnik Katolícky.)

Môžeme správanie a skutky týchto dvoch bratov pokladať za dobrú a peknú úrodu, akú očakáva od nás Pán Ježiš? Týmto deťom chýbala láska. Spravodlivo sa delili iba preto, že ich mama pozoro¬vala, nie však z vlastnej vôle.

ADE
Vám drahí rodičia, vám bol zverený vzácny dar a záleží na vás, ako sa budete starať o túto vinicu či bude prinášať hojné ovocie, alebo nie. Preto i my ostatný buďme k sebe láskavý, ochotný pomôcť keď je to veľmi potrebné, navzájom sa vychovávajme v Kristovom duchu, pretože nad nami je Boh, ktorý nás pozoruje a bude nás súdiť podľa nášho úrodného života. A či nás odsúdi do večného pekla, alebo nebeskej slávy záleží iba na nás samých.

Amen.

*Porov.: MAJERČÁK, D.: Seminárna práca z homiletiky. Spišská Kapitula : 2003-2004


webmail