Druhá nedeľa po Narodení Pána

12

Boh je náš Otec (Jn 1,1-18)

Naše životné kríže, trápenia a skúšky nemáme chápať ako tresty, ale ako výchovné prostriedky Boha.

AI
Väčšina z vás máte svoje rodiny a ste už otcovia alebo matky. A svojmu dieťaťu iste chcete to najlepšie. Už od malička sa oň s láskou staráte, všímate si jeho potreby a snažíte sa vyplniť jeho požiadavky. Či už materiálne ako je oblečenie, či rôzne hračky, alebo nemateriálne, ako je napr. vzdelanie, rady do života a pod. Ale aj vy od svojho dieťaťa iste očakávate určité požiadavky. Keď neposlúcha, snažte sa ho najskôr napomenúť a vysvetliť mu to pekným slovom. No keď je ďalej neposlušné používate aj iné metódy a opatrenia, medzi ktoré iste patria aj rôzne zákazy a tresty. Snažíte sa ho naučiť určitým morálnym návykom, jednoducho snažíte sa ho čo najlepšie vychovať. A dobre robíte, lebo je to vaše dieťa. Komu inému by malo záležať na výchove vášho dieťaťa viac, ako vám?

KE
Ale uvedomme si. Všetci sme deťmi niekoho. Nemyslím tu teraz na prirodzené detstvo, že každý má, alebo mal svojich rodičov, ale že každý z nás je dieťa Božie. Lebo v dnešnom evanjeliu čítame, „že tým, ktorí ho prijali dal moc stať sa Božími deťmi.“ Teda tým, čo uverili v jeho meno (porov. Jn 1,12).

DI
Úvod k Jánovmu evanjeliu za posledných pár dní, máme možnosť počuť už trikrát. No stále má nám čo povedať. Ježiš Kristus prichádza na tento svet. Prichádza kvôli tomu, aby nás mohol zachrániť od večného zatratenia. Aby nám otvoril brány neba, ktoré sa nám zavreli prvotným hriechom. Prišiel na tento svet len z lásky k nám. Prišiel, ale jeho vlastní ho neprijali. To on stvoril svet, stvoril aj nás, dal nám do užívania všetky dobrá, no my slabí a hriešni ľudia sme sa od neho odklonili a urazili ho. No on nám prišiel odpustiť, stal sa chudobným a podobným nám ľuďom, aby sme sa my mohli stať podobnými jemu. On sa stal človekom, aby sme sa my mohli stať Božími deťmi. Nikdy nebudeme schopní úplne pochopiť a dostatočne oceniť tento nevýslovný dar. Táto úžasná premena sa uskutočňuje pri sviatosti krstu, pri ktorom vďaka umučeniu a zmŕtvychvstaniu Krista, rodí sa nový život, nové stvorenie. Rodí sa dieťa Božie.

PAR
Všetci sme deťmi Boha a podľa toho sa máme aj tak správať. Nie je to v niektorých prípadoch len tak, že sme len tzv. matrikovými katolíkmi? Nie je to niekedy tak, že sa voláme Božími deťmi, no v skutočnosti nimi nie sme? Boh nás stvoril na svoj obraz, dal nám rozum a slobodnú vôľu. Nechcel, aby sme boli nejakými robotmi predurčenými konať tak, akoby nám to bol on naprogramoval. Nie, on nám dal slobodu. Keď to prirovnám k rodine, je to ako s vašimi deťmi. Aj oni majú slobodu a rozum. Preto ich ale musíte vychovávať, aby svoju slobodu dokázali vtesnať do určitých morálnych návykov. Aby z vašich detí nevyrástli ľudia, ktorí si budú robiť úplne to, čo chcú oni, bez rešpektovania zákonov. A o také niečo sa snaží aj Boh vzhľadom k nám. Je predsa náš Otec a snaží sa nás vychovávať. Komu inému by malo záležať viac na našej výchove a dosiahnutí večnej blaženosti ako jemu. Veď kvôli tomu nás aj stvoril – aby sme žili spolu s ním v raji. Ale to my sme sa vzdialili od neho našou pýchou. Preto len z lásky k nám neváhal poslať na smrť svojho jednorodeného Syna, aby sme sa tak mohli stať jeho synmi a dcérami. A tak znovuzrodení z krstu, sme sa stali členmi novej rodiny – Cirkvi, kde sme všetci bratmi a sestrami. Podobne ako v každej rodine platia určité zásady výchovy, tak aj tu. Boh nás, ľudí, už v starozákonných časoch poučoval a vychovával. Len si spomeňte na putovanie Izraelitov po púšti, keď vyšli z Egypta. Boh ich zázračne vyslobodil, robil znamenia, zázraky a prisľúbil im pomoc naveky. Žiadal od nich, aby len dodržiavali zákon, ktorý im dal na vrchu Sinaj. A čo Izraeliti? Neposlúchli. Spravili si svojich bohov a začali sa im klaňať. Boh sa nahneval, akoby sa iste nahneval každý otec rodiny, keď by ho jeho deti neposlúchali. Niečo podobné sa deje aj v súčasnosti. Mnohokrát si utvárame aj my všelijakých iných bohov, ktorým venujeme svoj čas. Boha odsúvame niekedy až na posledné miesto. Nejde o bohov ako v starom zákone, žeby sme si utvorili nejaké zlaté teľa a klaňali sa mu, ale ide o bohov modernej doby. Sú to peniaze, práca, televízia a mnohé iné veci, ktoré nás odvádzajú od Boha. Veď si aj uvedomte, prídete domov z práce a čo robíte? Radšej si zapnete televízor, ako keby ste mali ísť na svätú omšu, alebo sa pomodlili ruženec, či si prečítali nejakú peknú knižku. Nie je to tak? Alebo napríklad: Ako to bolo cez tieto vianočné sviatky? Koľko času ste venovali Bohu? Nebolo to len tak, že ste si splnili povinnú účasť na svätej omši a tým to haslo? Ale vianočné sviatky sú o inom, nie len ísť na svätú omšu, prísť domov, zapnúť televízor a preležať pri ňom zvyšok dňa. Áno, aj to trošku treba, no nie ostať iba pri tom. Boh poslal na svet svojho Syna, aby sme sa aj my mohli stať jeho deťmi. A my takto zabúdame na neho?

MY
Pán Boh je ale veľmi dobrý pedagóg. Použije všemožné prostriedky, aby sme si na neho spomenuli. Podobne ako v rodine. Otec použije najskôr napomenutia, až potom prichádzajú tresty. Takto aj nám Boh posiela do cesty rôznych ľudí, ktorí nás možno slovom, možno príkladom majú priviesť na tú správnu cestu. No keď to nepomôže, potom môžu prísť rôzne skúšky, ba aj tresty. Nejde tu o tresty v pravom slova zmysle, ale o také impulzy, aby sme si uvedomili Božiu prítomnosť. Lebo človek až vtedy, keď ho postihnú rôzne skúšky a trápenia, si uvedomí svoju slabosť a bezmocnosť a Božiu všemohúcnosť. Väčšinou až vtedy začnete prosiť Boha o pomoc, aby vás zbavil tohto trápenia. No on je milosrdný Boh. Keď vidí, že ste sa obrátili a konáte pokánie, istote vám pomôže. Len treba vytrvať v konaní dobra a dôverovať mu. Lebo on vždy vie, čo je pre nás najlepšie. Nechce aby sme zahynuli naveky, ale aby sme mali život večný. Preto rôzne životné kríže, skúšky, choroby a trápenia netreba brať ako tresty, že nám chce nimi Boh ublížiť, ale pochopme ich ako výchovné prostriedky. Boh chce aby sme sa tak prostredníctvom nich zamysleli nad svojím doterajším životom a uvedomili si, čo nerobíme dobre, čo treba zmeniť.

Raz vo veľkej tlačenici na ulici rušného mesta, stratil otec malú dcérku. Bál sa, že dieťa zahynie. Koľko sa nachodil, koľko sa nahľadal, všetko bolo márne. Môžeme si predstaviť zúfanie tohto otca, keď si predstavoval, čo hrozné sa jej mohlo stať. Čo sa s ňou stalo, kde je, či netrpí? Po štyroch rokoch hľadania zašiel náhodou do tanečnej búdy vandrovníkov a tam na scéne uvidel svoju dcérku, ako vykonávala všelijaké akrobacie na lane. Nevydržal. Jedným skokom dostal sa za ohradu a ako vládal najmocnejšie zvolal: „Dcéruška!“ A ona nedôverčivo pozrela naňho. Nepoznala ho. Veď keď sa mu stratila bola ešte maličké dieťa. Uniesli ju. Teraz po krátkom premýšľaní odpovedala: „Ty si môj otec? Nie môj otec je tu“ - a ukázala na komedianta, ktorý už pribehol k nej, aby ak bude treba obránil svoju obeť. Nič nepomohlo. Dcérka sa nevrátila k otcovi, nepoznala ho, zriekla sa ho.

Ó, ako ťažko je niekedy vrátiť sa k otcovi. Diabla tu predstavuje komediant, ktorý kradne duše Bohu. Má tisíce spôsobov, aby prekazil návrat k Otcovi. Vábi zdaním blaženosti, uspokojenia, blahobytu, pohodlnosti, ktorými tak opantá, omotá dušu, že vlastnými silami sa nedá vyrvať z tejto motanice. Človek skúša, myká sa, snaží sa z toho dostať, no padá späť, ako by to bolo nadarmo. Veľké šťastie, že náš Otec je dobrý a mocný. Ak sa len rozhodneš vstať, ak urobíš prvý krok pokánia, najmilší Otec prichodí v ústrety, vystiera svoje náručie, odpúšťa, zabúda. Preto nám posiela do cesty aj rôzne kríže, ktorými chce dosiahnuť to, aby sme si spomenuli, že je tu vždy niekto, kto nám ich potom pomôže niesť, že je tu niekto, kto chce, aby sme sa s nim stretli vo večnej blaženosti, že je tu náš Nebeský Otec.

ADE
Boh každému z nás daroval rozum a slobodnú vôľu. Je len na nás, ako sa rozhodneme. Či sa chceme Božími deťmi len volať, alebo aj naozaj nimi byť. Preto v týchto dňoch Vianoc, keď je svätá noc ešte tak blízko a keď sa ešte stále pozeráme na malého Ježiška v jasliach, máme skvelú príležitosť uvedomiť si toto veľké tajomstvo a poďakovať sa mu za to, že nám priniesol neoceniteľný dar Božieho synovstva a že nás naučil volať Boha naším Otcom.

Amen.

webmail