Devätnásta nedeľa v období "cez rok"

1234

Eucharistia - chlieb z neba (Jn 6,41-51)

Chlieb, ktorým je Ježiš.

Spoznali ste, že tvrdosť našich sŕdc spôsobuje šomranie? A tvrdosť sŕdc spôsobuje absencia tolerancie, lásky, pravdy, spravodlivosti, vedomosti… Vedieť odpustiť prináša upevnenie vzťahov. Dať si veci vysvetliť a zdržať sa nepotrebných komentárov, je veci na osoh. Dať zvíťaziť spravodlivosti dlho teší, utužuje priateľstvo, vzbudzuje úctu. Vedome spôsobená nevedomosť a zotrvávanie v nevedomosti je znamením hlúposti.
Platí to nielen o veciach prirodzených, ale i duchovných. Šomrať na ľudí? Šomrať na Boha? Šomraním sa ešte veci nenapravili. Naopak, komplikujú, predlžujú, spôsobujú mnohé ujmy na duši i tele šomrajúcim, i tým, na ktorých sa šomre. Je potrebný dialóg. Zachovať zásady tolerancie, lásky, pravdy i spravodlivosti.

„Židia šomrali na Ježiša, lebo povedal: Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba.“ (Jn 6,41)

Tieto slová sa stali kameňom úrazu tým, čo nepochopili alebo nechceli pochopiť Ježišove slová. Ježiš vysvetľuje tajomstvo svojej osoby: „Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal.“ (Jn 6,44) Boh Otec dáva Boha Syna za chlieb. Ježiš hovorí o sebe: „Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba.“ (Jn 6,41) Ježišove slová nesú pečať pravdy. Tieto slová majú obnoviť našu vieru a lásku ku Kristovi v Eucharistii. Ježiš až do konca čias zostáva s nami v Eucharistii. Skrze Eucharistiu je nám ponúknutý nový život. Ježiš je viničný kmeň, z ktorého my ako ratolesti môžeme čerpať silu pre nový, večný život. Ježišove slová a Eucharistia sú prejavom lásky.
Ježiš bol človek z mäsa a krvi. Rodáci v synagóge sa na ňom pohoršovali (porov. Mk 6,1-6). Nedokázali prijať Ježiša ako očakávaného Mesiáša. Ježiš preto hovorí, aby sme sa Otcom dali pritiahnuť a viesť. Ľudia z Kafarnauma sú rovnako tvrdí ako Ježišovi rodáci a ako kedysi ich otcovia na púšti. Ježiš prišiel nielen pre svojich súčasníkov, ale rovnako pre všetkých ľudí až do konca čias. Ježiš plní vôľu Otca a zostáva pod spôsobom chleba prítomný medzi nami ako pravý Boh. Dáva nám Eucharistiu – dôkaz lásky. Praje si, aby sme mu v Eucharistii dôverovali. Preto aj nám patrí napomenutie: „Nešomrite medzi sebou.“ (Jn 6,43) Ježiš, ktorý dáva dôkazy o sebe, že je pravda, láska, spravodlivosť, je naša záchrana. Boh ľuďom dal na púšti mannu. Živil ňou národ, pokiaľ neprišiel do zasľúbenej krajiny. Ježiš ustanovil Eucharistiu, ktorá sa stáva pokrmom z neba: „Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky.“ (Jn 6,51)

Dnešný človek je ohrozený vo svojom bytí. Ohrozené je jeho prostredie, ohrozený je sám život. Filozofi – existencialisti píšu o problémoch ľudskej osobnosti, jej existencie, osobnej slobode, že človek je zbytočná nešťastná istota, hodená akousi hrou lósu do života a následne v ničotu, smrť, odkiaľ nie je už cesta nikde. Ježiš učením o Eucharistii „kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky,“ (Jn 6,51) jasne učí, že človek nie je hodený do priepasti ničoty a smrti. Každému Ježiš ponúka možnosť “žiť naveky“. Ježiš vyžaduje uveriť mu, ktorý je „Život.“ (Jn 14,6) Šomranie nemá nádej. Prijať Ježiša, osvojiť si ho, je dar.
Slová „Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba,“ (Jn 6,41) sú kameňom úrazu aj pre dnešných ľudí, ktorí šomrú voči Bohu. Rovnako tí, čo vedome a dobrovoľne opovrhujú Eucharistiou. Neobstoja tisícky výhovoriek, vysvetlení, výkladov, len aby neprijali Ježišove slová.

Dnes v čase ekumenizmu, hľadania ciest k jednote medzi rôznymi vyznaniami, sa považuje za vrchol a tiež za takmer jediný obsah kresťanského chápania Eucharistie viera v Ježišovu skutočnú prítomnosť vo sviatosti. Je to iste zásadný bod, ale nie jediný. Je potrebné, aby sme si v živote uvedomili, že náš vzťah k Ježišovi v Eucharistii má byť založený na viere. Nestačí len veriť, ale je potrebné aj skutkom dokázať svoj vzťah. Je správne, keď túžime po živom Bohu a veríme v reálnu prítomnosť Boha v Eucharistii. Musíme mať istotu, o aký život nám ide.
Kto nešomre, ale prijíma Ježiša a jeho dar, Eucharistiu, má jasný prísľub: „A ja ho vzkriesim v posledný deň.“ (Jn 6,44)
Šomrať na Boha, opovrhovať darmi, ktoré Boh dáva z lásky, sa nevypláca, pretože si musíme uvedomiť slová: „Nik nemôže prísť ku mne...“ (Jn 6,44)

Komický, ale poučne vyznievajúci príbeh šejka Abd el-Krima, pred ktorého sa postavil posol Allaha, anjel smrti a oznámil mu hodinu, kedy si príde pre neho. Šejk tajne rozkázal pripraviť si rýchlu ťavu na cestu. Priam hnal ťavu vpred. V srdci mal radosť, že unikol anjelovi smrti. Unavený, ale šťastný sa blížil k oáze na púšti vo chvíli, keď si mal prísť anjel smrti po neho. Sám pre seba si hovorí, ako bude anjel smrti sklamaný, bude šomrať, že ho dobehol. Aký bol však prekvapený, keď pod prvou palmou uvidel anjela smrti. Keď uvidel šejka, povedal: „Teraz viem, prečo ma sem poslal Allah a odtiaľto mi kázal ťa odviesť. Divil som sa len, ako ty stihneš v tak krátkom čase sa sem dostať.“

Šomrať môžeme, ale či nám šomranie pomôže v hodine smrti? Opak je správny. Začnime plniť vôľu Ježiša Krista. Nadobudnime správny vzťah k ponúknutým darom, najmä k Eucharistii. V hodine smrti živý Boh bude spravodlivým Sudcom.

Keď vieme, že pred sudcami na zemi, ktorí sú zástancami spravodlivosti, pravdy, lásky, máme rešpekt, úctu, vážime si ich, tým viac si uvedomujeme potrebu pripraviť sa na stretnutie s Bohom – Sudcom, ktorý nám dá spravodlivú odmenu.

Amen.


webmail