Štvrtá nedeľa "cez rok"

12345

Neprijatý Ježiš (Lk 4,21-30)

Prijať Krista znamená zrieknuť sa seba, hriechu a všetkého zla.

Predstavte si, že by ste boli oslovení napríklad novinárom alebo televíznym štábom, ktorí by chceli videli Ježiša. Čo by ste povedali? Kto už videl Pána Ježiša? Ozaj, ako si predstavujeme Pána Ježiša? Rýchlo zabudnime na obrazy od veľkých maliarov a zabudnime aj na tie sladké, gýčové obrázky Krista. Nechcem zavádzať vašu fantáziu, a predsa. Jeden si predstavuje Ježiša ako automat: vložím mincu, pohrám sa s ním, pomodlím sa – a on mi splní každé moje prianie. Iný si predstavuje Ježiša ako posledného človeka, fackovacieho panáka. Koľkí mu škaredo nadávajú, urážajú vždy, keď sa im niečo nedarí, keď ich niekto rozčúli... Iní ho poznajú len v núdzi a vtedy dokážu žobrať, prosíkať, sľubovať a keď sa im nestane po vôli, prejdú ku kliatiu, rúhaniu... Čo to má spoločné s videním Ježiša? A či nie sme kresťania? Či nie sme katolíci? Máme byť bratmi Ježiša. A či bratia sa na seba nepodobajú? Boli sme predsa stvorení na Boží obraz. Kto teda nás vidí, mal by vidieť v nás Krista.

Ježiš si povzdychol v nazaretskej synagóge: „Prorok nie je vzácny vo svojej vlasti“ (Lk 4,24).

Skôr ako tieto bolestné, ale pravdivé slová Ježiš povedal, situácia medzi rodákmi v synagóge bola iná. „Všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst“ (Lk 4,22). Poznali ho ako Jozefovho syna. Evanjelista sv. Lukáš poukazuje na dokonalú ľudskosť Ježiša, nášho skutočného brata. Údiv rodákov sa mení na pohoršenie, len čo Ježiš nechce urobiť divy, o ktorých už počuli, ktoré urobil v Káne Galilejskej či v Kafarnaume. Aj Ježiš rýchlo okúsi, čo urobil národ prorokom, keď pre ich neveru museli odísť k pohanským susedom. Aj vlastní Ježiša neprijímajú, a dokonca chcú jeho smrť za to, že je Bohom. Ježiš je odmietnutý rodákmi a bude odmietnutý aj národom. Ježišove poslanie ale nespočíva v tom, či ho rodáci a národ prijmú ako Mesiáša, ale v tom, že je poslaný Otcom.

Aj dnes platí, kto je povolaný na to, aby v tomto svete hovoril Božie slovo, je vyňatý z masy, je “posvätený“, to znamená zasvätený Bohu a jeho službe. Kto žije s Bohom a plní vôľu Božiu, musí počítať s odporom okolia. Podobne i Cirkev býva vo svete pociťovaná ako čosi cudzorodé alebo ako hlas, ktorý dráždi. A to u neveriacich, ale aj u zvykových kresťanov. Stačí, keď Cirkev je proti, či niektorý jej člen pripomenie, ozve sa, s čím nemožno súhlasiť, pretože je to proti Božím príkazom, už sa útočí proti. Hľadajú sa chyby, skresľujú sa veci, vymýšľa sa, len aby sa protivník, ktorý im vstúpil do svedomia, umlčal. Plnia sa Ježišove slová, ktoré povedal v nazaretskej synagóge: Akiste mi pripomeniete príslovie: „Lekár, lieč sám seba“ (Lk 4,23).
Ježiš je odmietnutý u vlastných a od vlastných. Ježiš postoj rodákov prijíma. Boli to ľudia, ktorí verili v Boha, ale prijať skutočnosť, že jeden z nich je Mesiáš, im robí problém. Dá sa tak pochopiť aj ich hnev proti Ježišovi. Vedia, že kto sa vydáva za Mesiáša, zasluhuje si smrť. Ježiš ich chápe, ale jasne hovorí a nezamlčí pravdu o svojom poslaní, nehovorí len to, čo si iní žiadajú počuť. Je pochopiteľné, že narazí na odpor, ale tým jeho poslanie nie je zničené a ani ohrozené, naopak, Ježišovo správanie, keď „prešiel pomedzi nich a odišiel“ (Lk 4,30), je dôkazom, že jeho poslanie sa nemôže zastaviť na takejto udalosti. Ježiš mal určený iný spôsob vykúpenia ľudstva. Nemal byť podľa prorokov ukameňovaný, ako to chceli v hneve urobiť rodáci.

Cirkev je tajomným telom Krista. To značí, že Cirkev musí niesť aj prorocký rys. Každý kresťan má preto svoje miesto v poslaní Cirkvi. Tak Cirkev je úspešná i neúspešná naším pričinením. Mnohí ju chápu podľa ľudských činov. Dejiny sú dôkazom, že keď je Cirkev prenasledovaná, je oveľa istejšou Cirkvou než vtedy, keď ju chvália, keď nikomu jej činnosť neprekáža. Vtedy by Cirkev bola bez prorockého ducha. Cirkev je však vedená Duchom Svätým a nie mienkami, názormi, túžbou mocných a slávnych tohto sveta. Cirkev aj vtedy, keď je to ťažké a jej členovia musia pre svoje postoje, názory trpieť i zomierať. Cirkev bude vždy plniť prorocké poslanie, keď bude hovoriť pravdu, nefalšovať Božie slovo, nepodriaďovať Božie pred ľudským. Kristova Cirkev vždy nesie Kristovu podobu, i vtedy keď volajú “hosana“ i keď volajú “smrť, ukrižuj ho“.

Všimnime si činnosť Cirkvi v jej pápežoch, biskupoch, ale i kňazoch či veriacich laikov. Pravých kresťanov svet nenechá na pokoji. Vždy sú niekomu nepohodlní. Cirkev je stále prenasledovaná. Povedať pravdu musia, aj keď je to nepríjemné. Na konferenciách o rodine, žene, dieťati je často Vatikán napádaný, že nerozumie ľudstvu, keď sa správa proti vraždám nenarodených detí, proti eutanázii, proti manželstvám rovnakého pohlavia, proti vykorisťovaniu najchudobnejších. Aj dnes vyznávači učenia Krista zomierajú pre pravdu, ktorú im Boh prikázal hájiť.

V článku Kapláni v uniformách bol aj takýto postreh: Kňazovi, ktorý narukoval na základnú vojenskú službu, sa ušla posteľ, nad ktorou videl pornoobrázok nahej ženy. Dvadsiati vojaci obrázok chápali ako umelecký vkus, kňazovi bol v rozpore s morálkou. Kňaz stál pred dilemou: strhnúť obrázok, a chlapcov by si postavil proti sebe, alebo zvoliť si inú taktiku? A začal s chlapcami pomaly hovoriť o úcte k žene, o jej poslaní, ponúkal alternatívu hodnôt. O pár týždňov bol plagát preč. Dali ho dole chlapci. (Denník Práca, 18. 12. 2000).

Obraz Krista v nás. Obraz Krista v našom okolí, naším pričinením. Koľko napríklad len takých obrázkov visí tam, kde pracujú kresťanskí muži a ešte tam pracujú aj veriace kresťanské ženy? A nevisia aj v našich domácnostiach? A čo iná tvár Krista?

Dopoludnia sme boli v kostole a odpoludnia sa naše správanie s tým celkom nezhoduje. Zabudli sme? Kristova tvár sa stala naším pričinením, správaním, slovami “karikatúrou“. Pohoršujeme sa na iných – a náš obraz Krista? Je správne, že chceme zmeniť svoj postoj ku Kristovi a nesprávať sa ako jeho rodáci.

Amen.

webmail