Siedma veľkonočná nedeľa

123

Jednota v Kristovi nás robí bratov a sestry (Jn 17,20-26)

Podporujme jednotu medzi sebou.

Mnohí z jednoty rezignovali. Aj vy zastávate názor, že nesmieme a nemôžeme rezignovať? Máme predsa príklady, kde víťazí jednota. Nie sú to len spoločenské podujatia, ako napríklad olympijské hry, mierové pochody, konferencie a iné podujatia za záchranu fauny, flóry či ozdravenie ovzdušia.
Kto si uvedomuje silu spoločnej modlitby za misie, ducha ekumenizmu, význam ciest Svätého otca?

Sám Ježiš nás učí modliť sa: „Svätý Otče, neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17,20-21).

V záverečnej časti “veľkňazskej modlitby“ Pána Ježiša vo večeradle dominuje myšlienka: „aby všetci boli jedno“. Dnes viac ako v minulosti si ľudstvo uvedomuje “jednotu“. Nie iba v zmysle politickom, hospodárskom, kultúrnom, s EÚ, ale aj v zmysle rodinnom, susedskom, priateľskom. Cirkev v pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes o Cirkvi v súčasnom svete učí: „Mocnejšie je to, čo spája veriacich, než to, čo ich delí: v potrebnom nech je zhoda, v pochybnosti sloboda, vo všetkom láska“ (GS 92).
Ježiš prosí Otca o dar jednoty pre svojich vyznávačov. Pripomína, že jednota nie je len dielom ľudí, ale darom od Boha. My nedokážeme zahojiť rany spôsobené našou nejednotou a nedokážeme bez Božej pomoci budovať jednotu. Máme však urobiť všetko, čo od nás Boh žiada: byť vo svojom čase, možnostiach tvorcami jednoty. „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi“ (Mt 5,9). Pokoj predchádza láska. Pravá láska vychádza z pravej jednoty. V jednom Bohu vládne jednota. Jedine Ježiš môže povedať ľuďom, „aby boli jedno, ako sme my jedno“ (v. 22). Duch Svätý nás oslovuje, keď si pripomíname Ježišove slová, „nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa“ (v. 23). Jednota, o ktorú Ježiš prosí, nie je len “ľudský produkt“, i keď je potrebná naša spolupráca. Ježišova prosba o jednotu vychádza z prorockého videnia budúcich roztržiek, nejednoty, vojen, násilia, vrážd, krívd... Ježišovu prosbu za jednotu nemožno podceniť, ale prijať ju ako jednu z najdôležitejších prosieb, ktorú máme zrealizovať. Kristus zomrel za všetkých ľudí. Ježiš ukázal cestu, ktorou je on sám. Vyzýva človeka, aby našiel cestu k svojmu Bohu. Príkaz lásky umocní v človeku Božiu výzvu o pokoji a zrealizovanie jednoty.

Ježišove slová vyvolávajú otázky: Na čom konkrétne spočíva budovanie jednoty? Nie je to výzva pre nás spolupracovať s Božou milosťou? Sme tvorcami pokoja už v myšlienkach? A náš postoj k druhým? Jednota nie je nič iné ako budovanie lásky, túžba, aby sme všetci spoločne i jednotlivo plnili vôľu Božiu.
Príkladom je správanie diakona sv. Štefana, prvého mučeníka. Keď ho kameňujú, modlí sa za svojich vrahov: „Pane, nezapočítaj im tento hriech“ (Sk 7,60).
Prečo nepozeráme viac na nebo? A prečo viac nehľadáme Boha? Boh nás vo svojej spravodlivosti a láske na čas pozval na zem a našou povinnosťou je uskutočniť jeho dielo pokoja a lásky, aby sme si zaslúžili večnú odmenu. Viac sa presviedčame, že pohľad na zem, pozemské, pominuteľné a dočasné vedie k terorizmu. “Terra“ znamená zem. Kto nezvládne zemské – pozemské, stáva sa vrahom lásky seba i svojho okolia. Hriech robí z človeka otroka, nevoľníka. Taký človek nevidí nič, len to, čo vidí očami. Ježiš prišiel, aby pripomenul, čo je poslaním človeka na zemi, kde je jeho cieľ, aké prostriedky využívať, pretože naša vlasť nie je na dočasnej zemi, ale tam, kde Boh chce naveky obdarovať človeka tým, čo moľ nezožerie, hrdza nezničí a zlodej neukradne. Sám Ježiš pozerá ako náš brat k nebu, rozpráva s Otcom, a napokon nám prisľúbi Ducha Svätého, ktorý „naučí vás všetko a pripomenie vám všetko“ (Jn 14,26), čo je potrebné. Jednota je základnou podmienkou zvládnuť pozemské a získať nebeské.

Na hranici medzi Argentínou a Chile, vysoko v Andách, je krásna vysoká socha Krista Kráľa s rukami vystretými nad oboma krajinami. História sochy je mnohovravná. Medzi týmito krajinami nastal vojenský nepokoj. Vtedy biskupi oboch krajín vyzvali všetkých veriacich pastierskym listom, ktorý sa čítal na Veľký piatok v hodinu smrti Krista. List obsahoval slová dnešného evanjelia, „aby všetci jedno boli“. Národy prijali výzvu Krista. Bol podpísaný pokoj. Zbrane pripravené na vojnu boli roztavené a z nich je uliata socha Krista Kráľa. Na pomníku sú slová: „Skôr sa vrch tohto pohoria a všetko rozsype na prach, ako by národy Argentína a Chile zabudli na prísahu danú tu, pri Kristovi Kráľovi.“ (Porov. Bendyk, M.: Žiť evanjeliá. Krakov 1997, s. 92).

Rovnako nechceme zabudnúť, že Kristus pred svojou smrťou prosil za nás Otca, aby sme vytrvali v jednote medzi sebou. Jednota a pokoj nech budujú medzi nami lásku. Nik z nás nechce zabudnúť na Kristovu modlitbu. Ježiš právom čaká našu najlepšiu odpoveď. Príklad kresťanov, budovanie jednoty je a musí byť soľou, svetlom pre svet. Nedopustíme, aby sme Kristovu modlitbu nezrealizovali primerane vo svojom čase.

Ako jazyk, kultúra, zvyky, oblečenie, farba pleti nie sú prekážkou v športovom zápolení, hľadaní lepšieho ovzdušia, zjednocovania bez hraníc, tým viac viera v jedného Boha, ktorý svet stvoril, vykúpil a posväcuje, nám pomáha nájsť spoločnú cestu a kráčať k večnému cieľu, ktorým je Boh.

Amen.

webmail