Veľkonočný pondelok

Kristovo zmŕtvychvstanie nás vedie pozerať na život a prijímať ho z nádejou.

AI
Čo urobí pštros keď sa zľakne? Schová hlavu do piesku a čaká, ako sa vyvinie situácia nech sa deje čokoľvek. Pritom si neuvedomuje, že môže prísť o život. Takto podobne v niektorých životných situáciách reagujeme aj my. Nechceme, alebo sa bojíme postaviť pravde do očí. I keď si aj uvedomujeme, že to raz budeme musieť urobiť. Za nás to neurobí nikto. A predsa si to nechávame na poslednú chvíľu, ako toto zviera.
Podceňujeme duchovný život, ktorí tvorí podstatnú zložku v našom živote.

KE
Je to z našej strany hlúposť, zúfalstvo, alebo trúfalosť? Čakať z vlastnou spásou na poslednú chvíľu, keď nám Ježiš svojím zmŕtvychvstaním ukazuje cestu spásy, pravdy, ktorá je čistá nefalšovaná a bez strachu.

DI
Ježiš hlásal pravdu, ale veľkňazi a starší ju spochybnili. Ježišovo zmŕtvychvstanie bolo a je možné spochybniť domnienkami a povesťami. Svätý evanjelista Matúš píše: „oni vzali peniaze a urobili tak, ako ich poučili“ (Mt. 28,15). Kto sú to oni? To sú tí, ktorí chceli ostať verní klamstvu, polopravdám, tme, lebo mali z toho úžitok. Nechceli otvoriť dvere svojho srdca zmŕtvychvstalému Kristovi a nechať sa preniknúť jasom jeho svetla. Ale pritom bolí takí prezieraví, že nevpustili jas tohto svetla ani do sŕdc iných. Ľud držali v polopravdách, strachu a v tme. Preto sv. Matúš z veľkou rozhodnosťou zdôrazňuje, že také obvinenia voči Kristovi sú nepravdivé.

PAR
Aj mi túžime po pravde, ale často sa nechávame zviesť polopravdami, a tie v nás negujú pravdu. To spôsobuje tmu, bolesť a strach. Tento strach sa prejavuje v rôznych formách: čo o mne povedia iní, keď sa budem odlišovať od zaužívaného zvyku? Môžem trpieť komplexom menejcennosti – neprijímam seba takého aký som. Veď sú lepší než ja. Alebo sa bojím prejaviť svoju ohraničenosť a slabosti. Ďalším prejavom strachu je agresívnosť. Som agresívny, keď sa druhý o mňa zajíma a namýšľam si, že chce kontrolovať moje skutky. Alebo niekedy sa tvárim, ako dokonalý jedinec a ani si neuvedomujem, že tým prejavujem nedostatok vlastnej slobody. Takým posledným prejavom týchto najviac vyskytujúcich sa strachov je strach z neúspechu, každý ma vidí v jasnom svetle, len ja sa vidím v čiernych farbách. Tieto formy strachu vyjadrujú len jedno, že sme sa neprijali a bojíme sa samých seba. Uverili sme polopravdám o sebe. Prečo? Lebo máme z toho úžitok. A ani nás nenapadne pozerať sa z otvorenými očami na svoj vlastný život, lebo keby sme tak spravili museli by sme dať veľakrát za pravdu blížnym a nie sebe. Táto nepravda o nás má aj viacero iných výhod: napr. finančné a materiálne zabezpečenie, kariéra... . Tie spôsobujú, že sa stávame pohodlnými nielen v tomto hmotnom svete, ale aj v duchovnom živote. Jedným slovom povedané stávame sa ľahkovážnymi egoistami, ktorý prestali hľadať, prijímať a dávať. Túžime vždy viac mať a vždy menej byť. Stávame sa deťmi a nie dospelými ľuďmi. Vychádzajú z nás vždy len slová: daj, daj, daj, alebo ja, ja, ja, ale nie tie ktoré by mali: tebe, tebe, tebe alebo ty, ty, ty. Nechceme sa stať zodpovednými ľuďmi, ktorí sa celí dávajú láske. Nečudujme sa mladým, že sú takí akí sú, veď dnešná doba je plná zvrátenosti. Začnime najprv každý od seba, otvorme si svoje srdce pre Boha a blížneho, a nechajme sa preniknúť svetlom Kristovho zmŕtvychvstania. Len keď prijímame Krista do svojho života, dokážeme prijať seba, dokážeme prijať blížneho, nebudeme veriť polopravdám a nebudeme sa báť tmi, čiže smrti. Veď Kristus premohol smrť! Zlomil okovy smrti! Okovy našich slabosti, hriechu a strachu z neho. Jedine sním sme schopný prežiť tento časný život v radosti i keď nie bez trápenia. A s ním pôjdeme aj do večnosti, kde sa budeme spolu radovať z toho, že sme dospeli cez zmŕtvychvstalého Krista k schopnosti vidieť Boha z tváre do tváre. Veď to je naším cieľom tu na zemi.

MY
To si ale vyžaduje, aby sme sa nechali preniknúť Kristovým životom a prestali veriť polopravdám, poverám, a všetkým tým klamstvám, ktorými ospravedlňujeme svoje skutky. Keď to nespravíme, nikdy sa nepohneme dopredu. Vždy sa budeme umárať v nepravdách a strachu.

Rád by som sa podelil o svoj zážitok, ktorý som zažil na Veľkonočný pondelok minulého roku. Po sv. omši cestou domou som sa zastavil na cintoríne, kde som sa chcel v tichosti pomodliť za zosnulých obyvateľov rodnej dediny, príbuzných a známych. Ako si tak kráčam pri jednom hrobe sedel taký skormútený pán. Tak som si povedal, aspoň ho pozdravným. A tak som svoje kroky nasmeroval k nemu. Pristavil som sa pri ňom a pozdravil. On sa na mňa pozrel a opýtal sa ma: „Otče duchovný! Môžem sa vás niečo opýtať?“ Zarazilo ma to, lebo som len študent teológie no ale, keď ma už tak oslovil, tak som ho nechal v tom. Ja so odpovedal: „Pravdaže.“ On sa na mňa pozrel a povedal: „Ja neverím v posmrtný život, život po smrti nie je! Smrťou všetko skončilo!“ Ja som ostal v pomykove, čo teraz povedať. Pane Bože teraz pomáhaj, veď ten človek stratil nádej. Po tejto otázke som sa zamyslel a snažil som sa mu do jeho života vniesť troška svetla z radosti zmŕtvychvstalého Krista, lebo som vedel, že chodí na sv. omše a pristupuje k sv. prijímaniu. Povedal som mu, aby nezúfal veď človek je bytosť stvorená Bohom. Od neho sme vyšli a k nemu sa vrátime po svojom putovaní tu na zemi. Naše telo sa musí vrátiť do hrobu, lebo bolo stvorené zo zeme. Ale človek nepozostáva len z tela, má aj ducha, ktorý sa vráti k tomu, kto mu ho vdýchol - a to k Bohu. Až tam budeme vidieť Boha z tváre do tváre naším osláveným telom, ktoré bolo oslávene predrahou smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista. Naše tela sa pripodobnia jeho oslávenému telu. To si však vyžaduje, aby sme k svojmu zdokonaleniu využili všetky prostriedky, ktoré vlastníme ako dar od Boha. Aby sme tak lepšie chápali seba, prečo sme na svete a kam speje naša cesta. Naša cesta má byť cestou službe naším drahým v rodine, na pracovisku, priateľom aj nepriateľom. To ma byť naším posvätením a cieľom, nič iné. Keď na niečom inom budujeme svoju existenciu všetko stroskotá a začneme si zúfať. Naším cieľom ma byť zmŕtvychvstalý Kristus, ktorý odbúrava všetky naše polopravdy, klamstvá, aby sme sa nebáli, ale verili a mali nádej pre večný život. Keď som skončil, ten pán sa na mňa usmial a povedal ďakujem. Ja som sa mu tiež poďakoval, pozdravili sme sa a išiel som sa poďakovať Bohu.

Uvedomme si, vstať z mŕtvych značí prijať Krista do svojho srdca. Zbavme sa bôžikov vo svojom živote. Tých máme všetci vo svojom živote mnoho. To sú tie naše polopravdy, ktoré nás zvádzajú na scestie, tak sa stráca v nás nádej a máme strach zo smrti. Uverme, že Ježiš vstal z mŕtvych. Keď uveríme, len vtedy budeme môcť byť jeho svedkami pre tento svet. Aby sme mohli my a iný o nás, tak ako Blaise Pascal povedať: „ja verím svedkom vzkrieseného Krista.“

ADE
Nebuďme ako pštros, ktorý čaká ako sa vyvinie situácia. Snažme sa byť svedkami zmŕtvychvstania, čiže života a pravdy. Uverme pravde, zbavme sa strachu a budeme ľuďmi nádeje. Nádeje, ktorá je potrebná v dnešnej dobe hriechu a poloprávd. Nádeje, ktorá pomôže naším blížim s ktorými prídeme do styku vstať, aby cez nás uverili v Krista. Aby sa aj o nás raz mohlo povedať: stretol som svedka Kristovho zmŕtvychvstania.

Amen.

*Porov.: REGEC, J. : Seminárna práca. Spišská Kapitula. : 2004.