Kázne P. Ľubomíra Stančeka, CM

Prežime advent ponorení do ticha a mlčania, ak chceme hlbšie prežiť narodenie Pána Ježiša.

Mladý muž kráčal so slepcom, ktorý bol známy svojou múdrosťou. Vedľa chodníka stál ovocný strom, ktorého konár prečnieval cez chodník. Slepec sklonil hlavu pred konárom a vyhol sa mu. Mladík sa spýtal: „Viem, že ste slepý. Ako ste vedeli, že tu nad chodník prečnieva konár?“ Slepec odpovedal: „Počul som vietor, pohybujúce sa lístie na konári.“ Zastavil sa a pokračoval: „Všimol si si lúčneho koníka na svojej nohe?“ Mladík sa pozrel na svoju nohu a čudoval sa: „Ako je možné, že máte taký bystrý sluch?“ Slepec odpovedal: „Mal by si byť vnímavý na svet okolo seba, vedieť sa stíšiť a započúvať.“

Na druhú nedeľu adventnú nám Cirkev pripomína, aby sme našli si čas v tichu nielen na spytovanie svedomia pred vianočnou spoveďou, ale aj preto, aby sme svoje vnútro pripravili na prijatie Boha, na jeho hlas v tichu noci Božieho narodenia, v tichu adorácie pred jasličkami, v tichu vianočných piesní...
Stíšiť sa je náročné, ale potrebné.
Prorok Izaiáš opisuje storočia pred narodením Jána Krstiteľa ako potrebu stíšiť sa. A o Jánovi píše evanjelista sv. Marek:
„Hlas volajúceho na púšti: ,Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky’“ (Iz 40,3;Mk 1,3).

Aktuálne, časové slová. Výzva, ktorá po dvoch tisícročiach je potrebná pre všetkých, čo sa chcú čo najlepšie pripraviť na sviatky Narodenia Pána Ježiša. Najväčší prorok Starého zákona pozýva vrátiť sa k čomusi, čo je viac ako ranná hygiena, a všetko čo pokladáme za potrebné, aby sme v novom dni pôsobili, vyzerali pekne. Jednoducho, ide viac ako o imidž. Ján Krstiteľ vyzýva v zmysle duchovnom, vrátiť sa k Bohu, uvedomiť si a prijať znova za svoje, že Boh nás miluje, že Bohu máme opätovať jeho lásku, že nesmieme premárniť svoj život, vrátiť sa k zodpovednosti za spásu duše. To potrebuje znova sa započúvať do hlasu „volajúceho na púšti: ,Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky’“ (Iz 40,3;Mk 1,3). Púšť, pustatina je miesto, kde sa zomiera, keď niet vody. Je to i miesto, kde sa znova rodí život, v nádeji, keď sa prichádza do oázy, kde je voda. Voda je život. Vo vode sme sa pri krste znovuzrodili. Kristus je náš život, oáza, nádej.
Púšť z evanjelia je duchovná, nenájdeme ju na žiadnej mape sveta. Púšť, z ktorej k nám zaznieva hlas: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky’“ (Iz 40,3;Mk 1,3), je Cirkev v tejto adventnej dobe. Na tejto púšti sa nezomiera pre večnosť, ale rodí pre večnosť. Táto púšť nás učí nádeji, radosti, chce v našich srdciach upevniť pokoj a radosť.
Skutočne prežitý advent, ako ho žiada Boh od nás skrze hlas Jána Krstiteľa, sa realizuje v odpustení hriechov. Zanechať hriech! Zástupy z celej Judey i všetci Jeruzalemčania prichádzali na púšť, aby v Jánovom krste pokánia splnili vôľu očakávaného Mesiáša. Ján im to pripomínal nielen svojím odevom stravou, štýlom života, ale aj slovami: „Po mne prichádza mocnejší... Ja nie som hoden... On vás bude krstiť Duchom Svätým“ (Mk 1,6-8).

Veríme, že život nie je možný bez Božej milosti. Ona je bytím človeka. Ak človek nežije v milosti, ak jeho život nie je životom podľa vôle Božej, vtedy žije skutočne na púšti smrti.
Začína horúčka nákupov darčekov. Je však najvyšší čas zaobstarať sebe i drahým najväčší darček: Boha! Boh chce prísť do našich sŕdc, rodín, so svojím darčekom. Boh sám chce byť darom: darom najcennejším. Darom nie iba na pár dní. Darom na celú večnosť. Darom, ktorý nezovšednie, nepokazí sa, neurazí...
Aj dnes môže odznieť i v našej rodine pozvanie k modlitbe pri adventnom venci. Otec, odlož noviny a poď sa s nami na chvíľu modliť. Mama, pomôžeme ti, nechaj umývanie riadu, poď na chvíľu modliť sa s nami. Syn, dcéra, odlož svoje knihy, skriptá, zábavu, zostaň s nami chvíľu, chceme sa s vami spolu modliť. Starí rodičia, zažnite i každý večer adventný veniec a prežite s deťmi, vnúčatami a hoci aj sami chvíľu adventnej modlitby. Adventný veniec môže byť pozvanie na púšť, do ticha, kde sa pripravuje cesta pre skutočne „naj“ sviatky. Zažili ste už sviatky so skromnejšími darčekmi, ale srdcom plným Ježiša? Ak áno, zaiste by ste ich nevymenili za pominuteľné hodnoty. A čo nám bráni vstúpiť na púšť? Pripraviť cestu Pánovi? Vyrovnať mu svoje chodníky? Zrieknime sa hriechu! Voľme si Boha, ktorého si chceme pripomenúť v Dieťati, ktorý sa chce narodiť i v našich srdciach.
Pozvanie na púšť môžeme zrealizovať účasťou na svätých omšiach adventu. Tam sa skôr dostane do sŕdc volanie o vyrovnávaní chodníkov. Pri prijatí sviatosti zmierenia bez odkladania na poslednú chvíľu spoznáme, aké je to byť obohatený Bohom ešte skôr, ako príde vianočný čas. Ján Krstiteľ neklame, keď hovorí: „Po mne prichádza mocnejší, ako som ja“ (Mk 1,7). Ježiš nesklame našu dôveru. Už dnes si pripomeňme, že Dieťa Ježiš počas Vianoc, je ten istý Boh, ktorý zomrel na kríži a ktorý v hodine našej smrti bude naším Sudcom. Či práve preto sa neoplatí počúvať „hlas volajúceho na púšti“ (Mk 1,3)?

Stretli sa spolužiaci po rokoch. Jeden druhému hovorí, koľko má povinností. Ako učiteľ musí veľa rozprávať v škole, doma, v spoločnosti... A vtedy mu položil priateľ otázku: „A kedy mlčíš?“ Táto veta mocne zapôsobila na učiteľa. Uvedomil si jej hodnotu a často on sám dnes kladie túto otázku tým, ku ktorým sa prihovára.

Stíchnuť... Vedieť vypnúť snáď rádio, televíziu, odložiť noviny. Stíchnuť. Započúvať sa do svojho vnútra. Nechať prehovoriť Boha vo svedomí cez okolie, najdrahších... Koľko požehnaní možno zažiť, prijať počas jedného úprimného stíšenia pred Bohom, sami či s okolím...

Kto vstúpil do vlastnej púšte duše, kto zažil ticho, sústredenosť a mlčanie, iste našiel a nachádza po blúdení, námahách cestu k Bohu.

Ernest Psichari na púšti v Afrike, zapadnutom kúte sveta, ako vojak, ateista, ale v tichu stretol sa s Bohom. Odkryl mu svoje bôle. Tam volal: „Bože! Ty jediný svedok mojich vzlykov, sĺz, hľadania!“ A spomína: Hlboko v púšti, počas neznesiteľnej páľavy som v skaliskách hľadal tieň. Vtedy som uvidel košatý ker. Mal som pocit, že ma volá: „Poď, čakám na teba, aby si si odpočinul!“ Vtedy som padol na kolená. Bolo to v mojom živote snáď prvý raz, no toto pre mňa také nové gesto bolo mi zďaleka prikázané a každý odpor by bol zbytočný. Pod krom som sa zrazu cítil nevýslovne šťastný, že sa môžem skloniť pred silou, ktorá mi zohla kolená a že jej môžem celkom úprimne predložiť potreby svojho srdca. A bol som si celkom istý, že sa mi všetky potreby splnia a všetky prosby vyslyšia. Bol som si istý, že sa raz stanem katolíkom a pociťoval som akúsi túžbu po šťastí, ktoré na mňa čakalo.“ A dodajme. Dočkal sa. Poznáme ho ako významného katolíka.

Advent je čas, kedy Boh sa dáva spoznať, zažiť... Ticho adventu je úžasnejšie ako pozerať počas adventných večerov na hviezdnatú oblohu. A kto raz sa zadíval na takú hviezdnatú oblohu, vie, čo cítil. Kto zažil blízkosť Boha, nikdy by nevymenil zážitok za pohľad na hviezdnatú oblohu.

Aj zdravé oči nemusia všetko vidieť. Zdravá duša umožňuje to, čo pre hriech nikdy nedokážeme vidieť.

Jedného dňa sedel pustovníkov žiak v tichu pri brehu jazera a pozeral na jeho pokojnú hladinu. Po chvíli mu zaznel v duši hlas: „Keď bude tvoj duch silný a myseľ pokojná ako hladina stojacej vody, ťažkosti, ktoré prídu, ti neublížia. Budú ako tiene na hladine, ale tie ju nedokážu rozvlniť.“

Aby sviatky boli skutočne požehnané, modlitba má svoje opodstatnenie už dnes.
Amen.