Panie ma prosili, aby som sa vás spýtal, a to aj robím teraz, keď vás v rýchlosti informujem, aké množstvo chudobných bude potrebovať oblečenie pre nasledujúcu zimu, či už čiastočné alebo úplné, vo všetkých oblastiach a dedinách, ktoré prejdete, aby sa dala odhadnúť suma, ktorú si to bude vyžadovať a tiež, či ste schopní pripraviť oblečenie včas. Myslíme si, že bude vhodnejšie nakúpiť hrubé súkno a nie krepovú látku. Bude teda treba, aby ste napísali mená tých chudobných osôb, aby sa v čase rozdeľovania almužna dostala k ním a nie k tým, ktorí to zneužijú. Aby ste mohli dobre rozlíšiť ich potreby, treba, aby ste ich navštívili u nich a na vlastné oči sa presvedčili, čo im chýba... .
Máme tu obraz pána Vincenta v samom jadre jeho veľkosti. Je mužom chudobných. Počujeme ho, ako vzdychá námahou a láskou: "Chudobní, ktorí nevedia kam ísť ani čo robiť, ktorí už trpia a ktorých rady sa každodenne rozmnožujú, tí sú mojou ťažobou a mojou bolesťou" . A ešte viac sa kategorizuje pred zhromaždením svojich spolubratov, keď tvrdí: "Sme kňazmi chudobných. Boh si nás vybral pre nich. Je to náš kapitál, všetko ostatné je nepodstatné" .
Chudobní! Dnes je to slovo nejasné, často zneužívané a vyjadruje poľutovaniahodné skutočnosti. Ťažko je hovoriť spravodlivo o ľuďoch, ktorí v nás vzbudzujú rezervovanosť a hanblivosť! Pri stretnutí s touto témou máme vždy ťažkosti, pretože je ľahšie hovoriť o chudobných ako im pomáhať, alebo sa deliť s nimi o ich životné podmienky. Avšak existuje vincentínska vízia chudobných, ktorá si zasluhuje meditáciu, ba priam kontempláciu. Pán Vincent nás v nej vedie od sociológie k mystike.
Predovšetkým ide o jeho dobre známy spôsob pohľadu na veci. Tento človek vidí skutočnosť a intenzívne ju skúma tak, že upiera oči na všetkých, ktorých stretne na svojej ceste: dedinčanov z jeho kraja, bezdomovcov v mestách a na cestách, roľníkov, tulákov, remeselníkov, odsunutých na okraj, bohémov aj mrzákov. Má súcit s invalidmi, starcami, sirotami, galejníkmi, ktorí sú mu zverení aj s celým zástupom tých, ktorých blokuje existenčné zlo, ktorých mučí hlad. Mnohým ľuďom chýbala práca a to bola najhoršia nespravodlivosť tej doby. Okrem toho tam bolo veľa žobrákov. V Paríži v roku 1656 štátna moc zriadila Všeobecnú nemocnicu, aby tak vyčistila ulice mesta pod rúškom milosrdného diela. Všimnime si Vincentovo prekvapenie plné otáznikov: "Je to pokus zbaviť sa žobrákov v Paríži a zhromaždiť všetkých chudobných na dvoch miestach, aby ich tam mohli zadržiavať, poučovať a zamestnávať... Kráľ a parlament to mocne podporili a bez toho, aby mi niečo povedali, určili kňazov našej Spoločnosti a Dcéry kresťanskej lásky na službu týmto chudobným, a to všetko s požehnaním parížskeho arcibiskupa. My sme sa však ešte nerozhodli venovať sa týmto úlohám, pretože nepoznáme dobre, čo o tom hovorí dobrý Boh; ak sa však na to odhodláme, bude to spočiatku iba na skúšku" .
Vincent sa nikdy nezmieril s víziou chudoby. Nemôže zo svojej hlavy vygumovať drsnosť svojho detstva a svojej mladosti a pozná príliš dobre hodnotu práce, aby sa mohol akceptovať, že chudobní budú o ňu obratí. Preto účinne reaguje a zapriaha sa do nevyhnutností dať im jedlo. Nasýtiť... Jeho prvý a pochopiteľný reflex je odpovedať na ich bezprostredné potreby.
Avšak nezastavil sa len pritom; chce, aby sa každý vedel postarať sám o seba, vždy, keď je to len trochu možné. Prípad pomoci provinciám, ktoré boli vyplienené občianskymi nepokojmi (Frondou) a potom vojnou je príkladom tejto snahy. Vincent dal veľmi presné príkazy bratom Renard a Parre, ktorí sa stali jeho pomocníkmi pri záchrane obetí násilia: "Hovorím vám, píše bratovi Jánovi Parre, že môžete prispieť aspoň maličkosťou na pomoc niektorým chudobným ľuďom, aby mohli obsiať aspoň kúsok zeme; povedal by som: tým najchudobnejším, ktorí by to bez tejto pomoci nedokázali... Keď tadiaľ prechádzate, môžete im odporučiť, aby pripravili kúsok zeme, poorali ho, pohnojili a prosili Boha, aby im poslal nejaké zrno, aby ju mohli obsiať. Bez toho, aby ste im niečo sľúbili, upriamte ich nádej na to, že Boh na nich zhliadne.
Bolo by tiež treba robiť tak, aby si všetci ostatní chudobní, ktorí nemajú zem, mohli zarobiť na svoje živobytie, tak muži ako aj ženy; mužom dajte nejaké pracovné nástroje, dievčatám a ženám kolovrátky a kúdeľ alebo ľan, aby mohli priasť; toto však platí len pre najchudobnejších" . Snaha o prevzatie zodpovednosti za seba je evidentná.
Vincent sa utiekal aj k tomu, že zaviedol systém takzvaných "Relácií", v ktorých informuje o situácii chudobných, a ktoré dal cirkulovať po všetkých spoločenstvách spriaznených s jeho myšlienkami. Boli napísané tak, aby sa dotkli sŕdc a otvorili peňaženky. Menoval tiež spomedzi spolubratov Generálneho intendanta milosrdnej lásky, ktorý koordinoval potreby a pomoc. Avšak je ešte niečo viac u tohto svätca milosrdnej lásky. Chudobný nám predstavuje prvého trpiaceho medzi trpiacimi, toho, kto na seba zobral bremeno všetkej biedy sveta: Ježiša Krista, chudobného a poníženého. Chudobný je "Kristovou sviatosťou" (Kristus je sviatostne prítomný v osobe chudobného). Vincent vyjadruje túto mystiku chudobného slovami, ktoré prebehli celým svetom: "Nesmiem posudzovať chudobného dedinčana alebo chudobnú ženu podľa ich vonkajšku, ani podľa toho, akí sú duchaplní; o to viac, že často nemajú takmer nijakú postavu ani ducha rozumných osôb, takí sú pozemskí a ťažkopádni. Avšak obráťte mincu a vo svetle viery uvidíte, že Boží Syn, ktorý chcel byť chudobný, je sprítomnený v týchto chudobných..." . Nás svätec s obľubou používal slová osláveného Ježiša, ktorý bude súdiť ľudí: "Čo ste urobili najmenšiemu z mojich bratov, mne ste urobili" . Dcéram milosrdnej lásky povedal: Chudobní sú našimi učiteľmi, sú to naši králi" , naši "páni". Týmto výrokom obracia ustálenú situáciu (podľa pyramídy, ktorá predstavovala vtedajšiu spoločnosť chudobní boli nie na vrchu, ale naspodku). A obdivujeme silu jeho ducha, keď sa to odvážil tvrdiť uprostred sedemnásteho storočia! Pyramída je obrátená a prví sa stávajú poslednými. Bohatí v mocní tohto sveta sú pozvaní k službe.
Dnes viac ako inokedy dôstojnosť chudobných svedčí o našej dôstojnosti. Či to chceme alebo nie, či o tom vieme alebo nie, vzťah, ktorý máme k chudobným rozpráva o našej viere.
Máme tu obraz pána Vincenta v samom jadre jeho veľkosti. Je mužom chudobných. Počujeme ho, ako vzdychá námahou a láskou: "Chudobní, ktorí nevedia kam ísť ani čo robiť, ktorí už trpia a ktorých rady sa každodenne rozmnožujú, tí sú mojou ťažobou a mojou bolesťou" . A ešte viac sa kategorizuje pred zhromaždením svojich spolubratov, keď tvrdí: "Sme kňazmi chudobných. Boh si nás vybral pre nich. Je to náš kapitál, všetko ostatné je nepodstatné" .
Chudobní! Dnes je to slovo nejasné, často zneužívané a vyjadruje poľutovaniahodné skutočnosti. Ťažko je hovoriť spravodlivo o ľuďoch, ktorí v nás vzbudzujú rezervovanosť a hanblivosť! Pri stretnutí s touto témou máme vždy ťažkosti, pretože je ľahšie hovoriť o chudobných ako im pomáhať, alebo sa deliť s nimi o ich životné podmienky. Avšak existuje vincentínska vízia chudobných, ktorá si zasluhuje meditáciu, ba priam kontempláciu. Pán Vincent nás v nej vedie od sociológie k mystike.
Predovšetkým ide o jeho dobre známy spôsob pohľadu na veci. Tento človek vidí skutočnosť a intenzívne ju skúma tak, že upiera oči na všetkých, ktorých stretne na svojej ceste: dedinčanov z jeho kraja, bezdomovcov v mestách a na cestách, roľníkov, tulákov, remeselníkov, odsunutých na okraj, bohémov aj mrzákov. Má súcit s invalidmi, starcami, sirotami, galejníkmi, ktorí sú mu zverení aj s celým zástupom tých, ktorých blokuje existenčné zlo, ktorých mučí hlad. Mnohým ľuďom chýbala práca a to bola najhoršia nespravodlivosť tej doby. Okrem toho tam bolo veľa žobrákov. V Paríži v roku 1656 štátna moc zriadila Všeobecnú nemocnicu, aby tak vyčistila ulice mesta pod rúškom milosrdného diela. Všimnime si Vincentovo prekvapenie plné otáznikov: "Je to pokus zbaviť sa žobrákov v Paríži a zhromaždiť všetkých chudobných na dvoch miestach, aby ich tam mohli zadržiavať, poučovať a zamestnávať... Kráľ a parlament to mocne podporili a bez toho, aby mi niečo povedali, určili kňazov našej Spoločnosti a Dcéry kresťanskej lásky na službu týmto chudobným, a to všetko s požehnaním parížskeho arcibiskupa. My sme sa však ešte nerozhodli venovať sa týmto úlohám, pretože nepoznáme dobre, čo o tom hovorí dobrý Boh; ak sa však na to odhodláme, bude to spočiatku iba na skúšku" .
Vincent sa nikdy nezmieril s víziou chudoby. Nemôže zo svojej hlavy vygumovať drsnosť svojho detstva a svojej mladosti a pozná príliš dobre hodnotu práce, aby sa mohol akceptovať, že chudobní budú o ňu obratí. Preto účinne reaguje a zapriaha sa do nevyhnutností dať im jedlo. Nasýtiť... Jeho prvý a pochopiteľný reflex je odpovedať na ich bezprostredné potreby.
Avšak nezastavil sa len pritom; chce, aby sa každý vedel postarať sám o seba, vždy, keď je to len trochu možné. Prípad pomoci provinciám, ktoré boli vyplienené občianskymi nepokojmi (Frondou) a potom vojnou je príkladom tejto snahy. Vincent dal veľmi presné príkazy bratom Renard a Parre, ktorí sa stali jeho pomocníkmi pri záchrane obetí násilia: "Hovorím vám, píše bratovi Jánovi Parre, že môžete prispieť aspoň maličkosťou na pomoc niektorým chudobným ľuďom, aby mohli obsiať aspoň kúsok zeme; povedal by som: tým najchudobnejším, ktorí by to bez tejto pomoci nedokázali... Keď tadiaľ prechádzate, môžete im odporučiť, aby pripravili kúsok zeme, poorali ho, pohnojili a prosili Boha, aby im poslal nejaké zrno, aby ju mohli obsiať. Bez toho, aby ste im niečo sľúbili, upriamte ich nádej na to, že Boh na nich zhliadne.
Bolo by tiež treba robiť tak, aby si všetci ostatní chudobní, ktorí nemajú zem, mohli zarobiť na svoje živobytie, tak muži ako aj ženy; mužom dajte nejaké pracovné nástroje, dievčatám a ženám kolovrátky a kúdeľ alebo ľan, aby mohli priasť; toto však platí len pre najchudobnejších" . Snaha o prevzatie zodpovednosti za seba je evidentná.
Vincent sa utiekal aj k tomu, že zaviedol systém takzvaných "Relácií", v ktorých informuje o situácii chudobných, a ktoré dal cirkulovať po všetkých spoločenstvách spriaznených s jeho myšlienkami. Boli napísané tak, aby sa dotkli sŕdc a otvorili peňaženky. Menoval tiež spomedzi spolubratov Generálneho intendanta milosrdnej lásky, ktorý koordinoval potreby a pomoc. Avšak je ešte niečo viac u tohto svätca milosrdnej lásky. Chudobný nám predstavuje prvého trpiaceho medzi trpiacimi, toho, kto na seba zobral bremeno všetkej biedy sveta: Ježiša Krista, chudobného a poníženého. Chudobný je "Kristovou sviatosťou" (Kristus je sviatostne prítomný v osobe chudobného). Vincent vyjadruje túto mystiku chudobného slovami, ktoré prebehli celým svetom: "Nesmiem posudzovať chudobného dedinčana alebo chudobnú ženu podľa ich vonkajšku, ani podľa toho, akí sú duchaplní; o to viac, že často nemajú takmer nijakú postavu ani ducha rozumných osôb, takí sú pozemskí a ťažkopádni. Avšak obráťte mincu a vo svetle viery uvidíte, že Boží Syn, ktorý chcel byť chudobný, je sprítomnený v týchto chudobných..." . Nás svätec s obľubou používal slová osláveného Ježiša, ktorý bude súdiť ľudí: "Čo ste urobili najmenšiemu z mojich bratov, mne ste urobili" . Dcéram milosrdnej lásky povedal: Chudobní sú našimi učiteľmi, sú to naši králi" , naši "páni". Týmto výrokom obracia ustálenú situáciu (podľa pyramídy, ktorá predstavovala vtedajšiu spoločnosť chudobní boli nie na vrchu, ale naspodku). A obdivujeme silu jeho ducha, keď sa to odvážil tvrdiť uprostred sedemnásteho storočia! Pyramída je obrátená a prví sa stávajú poslednými. Bohatí v mocní tohto sveta sú pozvaní k službe.
Dnes viac ako inokedy dôstojnosť chudobných svedčí o našej dôstojnosti. Či to chceme alebo nie, či o tom vieme alebo nie, vzťah, ktorý máme k chudobným rozpráva o našej viere.