Honduras po prvý raz

Milí naši misijní priatelia a dobrodinci! Pán s Vami!
Náš misijný Dom Božieho milosrdenstva v priebehu leta privítal viacerých hostí. Na letnú výpomoc sem zavítal P. Pavol Noga, CM, ktorý tu bol takmer do konca júla. Medzitým prišli aj dvaja laickí dobrovoľníci Marián a Veronika, ktorí mali hneď na druhý deň po príchode to nemilé privítanie od miestnych v podobe lúpežného prepadnutia. Nakoniec som prišiel v auguste aj ja, nový kaplán, P. Jozef Kudla, CM. Na Hondurase som po prvý raz.

Cesta do Hondurasu
V priebehu dlhej cesty z bratislavskej komunity do komunity v Sangrelayi som si často spomenul na moje predchádzajúce miesto pôsobenia, ktoré bolo v Českej republike, vo farnosti Dobruška a taktiež na sv. Vincenta, ktorý na sklonku života posielal prvých misionárov na Madagaskar. Dôvodom bola naozaj dlhá a únavná cesta, ktorá však v porovnaní s cestovaním pred 350 rokmi bola až príliš luxusná. V rámci Dobrušskej farnosti sme zase mali v správe kaplnku v jednej obci, kam viedla tiež veľmi zaujímavá a rozbitá cesta cez pole. Tá však v porovnaní s miestnymi komunikáciami bola prechádzka ružovou záhradou.
Celkovo mi trvalo 27 hodín pricestovať do mesta San Pedro Sula v Hondurase, ktoré je najkriminálnejším mestom sveta. V deň môjho príjazdu zabili v tomto meste štyroch ľudí. Celkovo je priemer 170 zabitých na 100 000 obyvateľov za rok. Keďže mesto má celkovo okolo milióna obyvateľov, je sa čoho obávať. Ja som to pocítil na vlastnej koži, keďže tá má inú farbu ako kože miestnych obyvateľov. Všade som spolu s pátrom Stanislavom, predstaveným domu a farárom v Sangrelayi, bol centrom pozornosti. Často nevraživé pohľady – hlavne v okolí banky – neboli veľmi príjemné. Brat Ľubo (obaja sme z farnosti Šulekovo), keďže nemá blonďavé vlasy, zapadol viac medzi miestnych.
Obaja spolubratia ma prišli čakať na letisko a na druhý deň sme boli spolu vybavovať rôzne záležitosti týkajúce sa rozbehnutých projektov. Tiež bolo treba nakúpiť zásoby, lebo do miest sa nechodí často. Nie, že by boli veľmi ďaleko, ale cesta zo Sangrelaye do miest je veľmi zlá. Minulú nedeľu som mal možnosť otestovať si jazdu na úplne rozmočenom červenom ile. Myslím, že je to zrovnateľné s jazdou na poľadovici. Rozdiel je však v tom, že tu sú ešte navyše 20 cm jamy plné vody, ktoré sa často nedajú obísť, pretože je ich veľa.
Cesta zo San Pedra je však z veľkej časti asfaltová. Až posledných 80 km robí problémy. Preto aj keď je vzdialenosť zo San Pedra k nám len okolo 420 km, cesta nám trvala skoro 10 hodín. V tom je však zarátaná aj oprava defektu, ktorý sme dostali, vďaka Bohu, len cca. 200 metrov od „servisu“ (rozumej poľohrdzavú búdu takmer bez vybavenia).
Tak sme dorazili na územie farnosti, kde sme v jednej dedinke vyzdvihli laických pomocníkov vyučujúcich angličtinu. Keďže auto už bolo plné, s bratom Ľubom sme vysadli na korbu a posledných 15 km sme išli tak. Ako to na Hondurase býva, dážď sa neohlasuje veľmi dopredu. Aj keď si slnko pokojne svieti, o minútu už môže pršať ako u nás pri letnej prudkej búrke. A o 10 minút už môže byť zase po všetkom. A tak sme dopadli aj my dvaja s Ľubom na tej korbe. Pot vystriedala dažďová voda.

„Slávny most“
Poslednou zástavkou pred našou misijnou stanicou bola kompa, ktorá nás previezla na druhú stranu cez rieku. Konečne som videl ten „slávny most“, ako ho volá páter Stanislav. Slávny je preto, lebo ešte nestojí. Totiž „šikovní“ stavitelia ho s najväčšou pravdepodobnosťou postavili tak, aby ani nestál. Celý jeden pilier sa behom búrky zosunul. Aj v tomto sa prejavuje sociálna nespravodlivosť, ktorej je tu neúrekom. Za prevoz kompou tu napríklad žiadajú 200 lempír (cca. 7,3€) za auto a 30 lempír pre peších. A keď je náhodou ústie rieky uzavreté, že sa dá prejsť aj tadiaľ, milí naši pištolníci s bagrom rozhrabujú dno, aby sa nedalo prejsť a aby ľudia museli platiť. Raz mal otec Stanislav pre nich prísnejšie slovo a odvtedy platíme len stovku.
Chýbajúci most a piesočná cesta, kde sa musí ísť s náhonom na všetky štyri kolesá, brzdia rozvoj. Naši spolubratia už vynaložili a stále vynakladajú veľkú snahu o to, aby bol most vybudovaný. Po tomto moste budú potrebné minimálne ešte dva ďalej po pobreží. Pred niekoľkými dňami sa ozvali ľudia z ministerstva, že prídu s delegáciou asi 12 odborníkov posúdiť možnosti a pripraviť nový projekt na most a aj na cestu. No mali tu byť už pred tromi dňami a stále nič. A telefóny sú hluché. Človek musí mať v týchto podmienkach veľa trpezlivosti. Avšak klobúk dole pred tým, do akého štádia to dostali spolubratia – aj vďaka Vašej podpore.

Kaplnka a kríž
Za kompou sa už v diaľke začal vypínať mohutný kríž, ktorý sa dôstojne týči v strede nášho centra. Veľmi šikovne a pekne ho navrhol brat Ľubo. Kúsok od neho sa pomaličky dvíha ďalší styčný bod – srdce nášho centra – kaplnka Božieho milosrdenstva, na ktorú ste hojne prispeli aj Vy, obzvlášť po tom, čo spolubratom ukradli peniaze na jej stavbu. Zlo sa bude vždy snažiť zvíťaziť a prekaziť dobré dielo, ale Pán si svojich chráni. Preto Vám z celého srdca ďakujeme aj za túto Vašu pomoc.
Hrubá stavba je už dokončená a robotníci zvárajú základné dielce strechy. Strechu by sme chceli dokončiť do konca októbra, lebo už sa blíži obdobie dažďov. Spolubratia spomínajú, že občas prší aj niekoľko dní v kuse. Posviacka kaplnky je predbežne plánovaná na sviatok Božieho milosrdenstva na budúci rok. Snáď sa to všetko stihne. Ešte je čo robiť: strecha, podlaha, okná, elektrifikácia, celé vnútorné zariadenie...

Centrum Božieho milosrdenstva
Bolo zvláštne vidieť po prvýkrát tie miesta, ktoré som zatiaľ poznal len z fotografií a z dokumentu TV Lux. Pri bráne do areálu centra sa vo výške vo vetre zmietajú tri vlajky: slovenská, vatikánska a honduraská. Je to ako uvítacia delegácia. Vietor a prudké lejaky si už, pravda, od vlajok vypýtali svoju daň.
Dve veľké budovy a ihrisko sú obrovským dielom, ktoré sa za hojnej podpory dobrých ľudí na pomoc chudobným a pre rozvoj miestnej komunity podarilo zrealizovať. Ešte aj tu je čo dokončovať, ale už sa ako-tak rôzne akcie a projekty uskutočňujú.
V rámci domu komunity je aj vyhradená časť pre laikov, ktorí prichádzajú už druhý rok vyučovať angličtinu a počítače. Momentálne je tu už štvrtá skupina z Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, z Inštitútu misijnej práce a tropického zdravotníctva sv. Jána Pavla II. Laici učia v dedinách a aj v učebniach v misijnom dome.
V druhej budove – v pastoračnom centre – sa realizujú stretnutia kurzu šitia, ktorý zatiaľ navštevujú len ženičky zo Sangrelaye a Cocalita. V najbližšej dobe by sme už chceli kúpiť šijacie stroje pre ne, aby si takto mohli ony sami zaobstarať prácu a zlepšiť tak svoju životnú situáciu. Postupne by sa tento kurz mal dostať aj do ďalších osád.
Aj toto je forma pomoci ľuďom z dlhodobého hľadiska, pretože aj tak sa odstraňuje – síce po malých krôčikoch, ale predsa – chudoba. Svätý Vincent o tom hovorí: keď chceš dnes nakŕmiť hladného, daj mu rybu. Ak ho chceš nakŕmiť na stálo, nauč ho chytať ryby.
V tejto budove, tzv. „salóne“ – ako ho miestni volajú – sa tiež uskutočňujú rôzne stretnutia a formačné kurzy. Napr. najbližšie nás čaká kurz evanjelizácie kultúry a inkulturácie určený pre formáciu etnických skupín: Garifuna, Miskíto, Pech.

Ďalšie projekty
Ďalším projektom je pomoc miestnym chudobným rodinám s opravou alebo prerábkou ich, často biednych, obydlí. Hneď vedľa domu sestier vincentiek býva jedna ženička, ktorá síce nemá veľmi dobrú povesť, ale za to ani bývanie. Domček má asi 4x4 metre, je len zo zbitých dosák, cez ktoré je často vidieť von a strecha je na tom veľmi podobne. Starý prehrdzavený plech už veľmi vodu neudrží. Preto má ženička nad posteľou lavór, aby sa aspoň ako-tak vyspala a nenatieklo jej priamo do postele. A takýchto domčekov je tu viac.
V žalostnom stave nie sú len domčeky ľudí, ale aj domčeky nášho Pána. Nedávno som bol v jednej z našich dedín a pohľad na rozpadajúci sa kostolík ma naplnil smútkom. Stačí, aby tam ľudia silnejšie zvolali garifunsky Amen (Ítaralá) a všetko sa to môže zosypať. Preto, nakoľko sa to dá v spolupráci s miestnymi orgánmi verejnej správy, ale i z rôznych fondov, je snaha o opravu, resp. prestavbu najohrozenejších kostolíkov a taktiež o stavbu nových.

Niektoré z týchto projektov sú financované aj zo zbierky Boj proti hladu, ktorá už niekoľko rokov pomáha viacerým častiam sveta. Avšak potreby mnohonásobne prekračujú naše možnosti. Plánov je mnoho a miestne pomery a často aj vláda (viď „slávny most“) nie sú veľmi nápomocní. Bežná otázka je tu: čo z toho budem mať ja? K bratskej láske to má ešte ďaleko. Neplatí to však o všetkých. Aj tu je veľa statočných ľudí, ktorí radi pomôžu.
Mal som možnosť zúčastniť sa aj tzv. Detskej kampane, ktorá slúži na vštepenie základných hodnôt do sŕdc detí. Prekvapujúco táto kampaň funguje už v celom Hondurase. Pred 36 rokmi ju začal práve náš spolubrat a terajší diecézny biskup našej diecézy, Mons. Luis Solé Fa, CM. Je to obrovské dielo, ktoré sa mu podarilo uskutočniť. Tento rok bola nosnou témou zodpovednosť, o ktorej si deti z rôznych uhlov pohľadu hovorievali takmer osem týždňov.
Jeden z projektov sa zaoberá výukou mládeže cez rádio. Je totiž pre mladých často náročné dochádzať do vzdialených vysokých škôl. Iba niekoľkokrát do roka prichádzajú na skúšky. Keďže na Hondurase začínajú o pár týždňov veľké prázdniny a budú trvať až do začiatku budúceho roka, chceli by sme Vám predostrieť ponuku „adopcie študenta“. Znamenalo by to, že by ste mohli pomôcť mladým vyštudovať, a tak si zabezpečiť lepší život bez hladu a v lepších podmienkach. Náklady na ročné štúdium cez rádio sú zhruba 30 €. Ak by ste chceli mladým prispieť, stačí týchto 30€ poslať na náš účet a do poznámky napísať účel: „adopcia študenta“. V spolupráci so sestrami a miestnymi pomocníkmi sa budú tieto finančné prostriedky prerozdeľovať podľa aktuálnej potreby a sociálnej situácie tej-ktorej rodiny. Ďakujeme za každú pomoc.

Pánova žatva
Som tu síce len krátko, ale už začínam silnejšie vnímať, čo chcel povedať Pán, keď vyzýval: modlite sa za nových robotníkov na Pánovej žatve, lebo je veľká, ale robotníkov málo. My sme tu dvaja kňazi a jeden brat. Najbližší kňaz je tak cca. 1,5 hodiny cesty autom. Ďalší cca. 5 hodín. My máme v správe okolo 30 osád. Do niektorých sa ide veľmi náročne. Bol som na výjazde na päť dní, aby som aspoň časť z farnosti spoznal. Do najvzdialenejšej dediny sme išli tri a pol hodiny člnom. Cestou bola rieka miestami úzka len jeden a pol metra s množstvom rias, zachytila nás búrka a bolo treba ísť so všetkými vecami asi hodinu a pol peši po suchom a horúcom piesku. Celkovo sme prešli len tam asi 42 km. Navštívil som množstvo starších a chorých ľudí, vyspovedal, pomazal olejom chorých a podal Sväté prijímanie. Najbližšie sa tam dostanem asi až o niekoľko týždňov. Nielen, že cestovanie je náročné a zdĺhavé, ale aj drahé. Krása prírody a jej divočina tu pracuje v neprospech evanjelizácie. Sú tu veľmi veľké náklady na réžiu, ktoré možno len veľmi obmedzene zredukovať. Len cesta člnom zhruba 20 km nás vyšla v prepočte 30€.

Preto Vás chceme požiadať o Vaše modlitby aj za nové misijné a kňazské povolania. Akékoľvek modlitby, sebazápor, ale aj materiálna pomoc Vám nebude zabudnutá. Pán neposlal len nás, aby sme tu pôsobili, ale všetkých nás vyzýva, aby sme boli solidárni s núdznymi a biednymi či po stránke duchovnej alebo materiálnej. A skôr tá chudoba ducha (v zmysle nepoznať Pána, žiť hýrivým životom, byť egoistom) hrozí zatratením. Preto Vás chceme znovu poprosiť o vloženie aj našej misie do Vášho srdca a modlitieb. Zároveň Vám v našom mene, ale aj v mene miestnych farníkov ďakujeme za akúkoľvek doterajšiu pomoc a modlitby.

Nech Vás všetkých vo Vašich životoch vedie a ochraňuje náš najlepší Priateľ, v ktorom sme jednou veľkou rodinou. Pán s Vami.
Srdečne Vás pozdravujú vďační P. Stanislav, brat Ľubomír a P. Jozef.