Jana-Mária, budúca sestra Rozália, sa narodila 9. septembra 1786 ako najstaršia zo štyroch dcér. Rodina nebola bohatá, ale mala dostatok živobytia; vlastnila rozložitý dom s hospodárskou časťou, za ktorou sa tiahla záhrada i kúsok poľa. Žili v svornej pracovitosti bez luxusu, ale vzbudzovali úctu v celom kraji. Rod Renduovcov dal Francúzsku významných funkcionárov, členov univerzít a parlamentu, advokátov, notárov i cirkevných hodnostárov.
Keď otec Ján-Anton ako 33-ročný náhle zomrel, starostlivosť o štyri deti aj o celé hospodárstvo prebrala jeho manželka. Najstaršia dcéra Jana-Mária mala vtedy desať rokov.
Matka vychovávala svoje deti v hlbokej viere. Pre celú farnosť bola vzorom kresťanských matiek a vdov. Napriek nebezpečenstvu a veľkému riziku ukrývala doma ženevského biskupa J. Pageta a iných prenasledovaných kňazov a utečencov. V tom čase revolucionári popravili jej príbuzného, starostu mesta Annecy. Tajne vyučovala deti katechizmus a pripravovala ich na sviatosti, rozdávala almužny, pomáhala duchovne i materiálne chorým a umierajúcim.
Keď mala Jana-Mária štrnásť rokov, matka ju poslala do blízkeho mesta Gex, aby si doplnila vzdelanie v penzionáte sestier uršulínok. Navštevovala tam aj nemocnicu, kde pôsobili sestry sv. Vincenta. Keď videla ich obetavú prácu, rozhodla sa, že sa tiež stane členkou ich spoločnosti. Ako pätnásťročná šla vypomáhať do domova pre chorých a vyslúžilých kňazov v Carouge a po čase sa znovu vrátila do nemocnice v Gexe. Predstavená nemocnice po roku usúdila, že je zrelá a schopná nastúpiť do seminára (noviciátu) sestier sv. Vincenta v Paríži.
Po veľkom náboženskom prenasledovaní, ktoré trvalo od roku 1800, sa rehoľné sestry postupne vracali do nemocníc, škôl a sociálnych zariadení. Sestry sv. Vincenta sa so súhlasom ministra vnútra Chaptala nasťahovali do domu na ulici Vieux Colombier v Paríži, otvorili hospic a legálne vychovávali nový dorast.
Matka Rendu veľmi váhala, či má svojej dcére dať súhlas na vstup do rehole, pretože bola telesne slabá a precitlivená. Radila sa s rodinným priateľom a dcériným krstným otcom, pátrom Emerym, rektorom kláštora Saint-Sulpice. Ten podporil rozhodnutie Jany-Márie a bol jej až do svojej smrti duchovným otcom a ochrancom. Materský dom sestier sv. Vincenta v Paríži sa nachádzal v blízkosti farnosti sv. Sulpicia a páter Emery ako predstavený sulpiciánov zastupoval v duchovnej správe sestier bratov lazaristov.
V Spoločnosti dcér kresťanskej lásky
V máji 1802 Janu-Máriu Rendu ako šestnásťročnú prijali do seminára dcér kresťanskej lásky (ďalej DKL) v Paríži. Pre vidiecke dievča to znamenalo veľkú zmenu a skúšku. Po fyzickej aj psychickej stránke ťažko znášala uzavreté prostredie. Zdalo sa, že to nezvládne, preto ju po určitom čase zo zdravotných dôvodov a na príhovor pátra Emeryho poslali do domu sestier sv. Vincenta na ulici F. Bourgeois-Saint Marcel (predmestie sv. Medarda), kde bol voľnejší režim formácie a práce. Bola to najchudobnejšia parížska štvrť Mouffetard, ktorá sa v tom čase, v rokoch priemyselnej revolúcie rýchlo rozrastala. Charakterizovali ju továrne, úzke špinavé ulice, tmavé nezdravé príbytky. Žili v nej prevažne chudobné mnohodetné robotnícke rodiny so zdravotnými, sociálnymi i morálnymi problémami. Sestry sv. Vincenta sa snažili obetavo slúžiť najbiednejším po telesnej, ako aj duchovnej stránke.
Zmena domu sestier Jane-Márii veľmi prospela. Napriek tomu, že žila v najznečistenejšej štvrti hlavného mesta, našla tam, čo jej najviac chýbalo – širokú možnosť dobročinnosti. Horlivo sa zaúčala do každej práce, ktorú dcéra kresťanskej lásky denne vykonávala v službe chudobným v tomto prostredí. Prezieravá sestra predstavená Tardy rýchlo spoznala vynikajúce vlastnosti Jany-Márie, ktorú neunavovala žiadna práca a dala jej možnosť rozvíjať prirodzenú iniciatívu a tvorivosť. V duchovnom spoločenstve dostala meno sestra Rozália. Svojou srdečnosťou si získala všetky spolusestry, a tak, sestra Tardy mohla zakrátko generálnej predstavenej oznámiť, že sú s novou sestrou veľmi spokojné a poprosiť ju, aby mohla definitívne ostať v ich komunite. Štvrť Mouffetard sa tak stala pracoviskom sestry Rozálie až do jej smrti, teda celých 54 rokov!
Služba Kristovi v chudobných
Keď podľa pravidiel Spoločnosti DKL uplynulo päť rokov formačnej doby, sestra Rozália s veľkou oddanosťou zložila prvé sľuby. Potvrdila nimi svoje úplné zasvätenie sa Bohu a to, že chce žiť chudobne, čisto a v poslušnosti slúžiť Kristovi v chudobných. Po sľuboch sa ešte horlivejšie osvedčovala ako obetavá služobnica v rôznych povinnostiach svojho povolania.
Sestry mali v dome lekáreň, sklad bielizne a potravín, v záhrade pestovali zeleninu. Chudobným pravidelne rozdávali polievku, ryžu, fazuľu, šatstvo, lieky a pod. Ich dvere boli pre núdznych vždy otvorené. Lekár prichádzal do ošetrovne raz za týždeň, aby ošetril ťažšie chorých.
V škole pre chudobné deti sestry sv. Vincenta bezplatne učili čítať, písať, počítať a vyučovali katechizmus. Menej prospievajúce dievčatá mohli navštevovať tzv. dielňu čiže pomocnú školu, kde sa učili šiť a vykonávať rôzne domáce práce potrebné pre život.
Predstavená komunity
Roku 1815 sa komunita sestier presťahovala na ulicu Eppé-de-Bois. Na okraji štvrte pracovali sestry sv. Vincenta v ďalších troch komunitách. Sestru Tardy preložili na inú zodpovednú službu a novou vedúcou komunity sa stala 29-ročná sestra Rozália. Sestra Tardy vo svojom rozlúčkovom príhovore povedala, že táto zmena je pre ich komunitu výhrou. Svoju nástupkyňu pokladala za skutočný dar Boží rovnako pre sestry, ako aj pre chudobných.
Nová predstavená sa ujala svojho úradu s najväčšou zodpovednosťou. Vedela radiť, povzbudzovať a priam prenášať na druhých svoju horlivosť i radosť zo služby. Spolusestry milovala ako opravdivá matka, presviedčala sa, či sú teplo oblečené a či im v daždi nepremokli topánky; pri krbe neraz vysúšala ich premoknuté šaty. Láskavé a srdečné nažívanie v spoločenstve preveruje čnosti, je svedectvom porozumenia, odpúšťania, radosti a prispieva k telesnej i duševnej rovnováhe, čo podmieňuje obetavú službu blížnym.
Sestra Rozália neraz sestrám opakovala: „Dcéra kresťanskej lásky je ako medzník na ceste, na ktorý si môžu všetci okoloidúci zložiť bremená a odpočinúť si.“ A zdôrazňovala: „Chudobní sú naši páni a učitelia.“ Alebo: „Je toľko spôsobov, ako preukázať kresťanskú lásku. Malá pomoc poskytovaná chudobným, ako sú peniaze a veci, nemôže na dlho pomáhať. Treba sa zamerať na trvalejšie dobro, všímať si ich schopnosti, stupeň vzdelania a usilovať sa nájsť im prácu, aby sme im pomohli dostať sa z ťažkej situácie …“ Sestry povzbudzovala slovami: „Nikdy neurobíme dosť dobra … Náš Pán žiada od nás viac …“ V revolučných dňoch, keď bol hlad, priznáva: „Niečo ma zadúša a odníma mi chuť do jedla, keď si pomyslím, že toľkým rodinám chýba chlieb …“
Napoleon Bonaparte zaviedol niekoľko sociálnych reforiem, mestá museli vydržiavať nemocnice i dobročinné diela a do služieb zapájať aj laikov. Na mestských úradoch sa zavádzali dobročinné kancelárie, kde evidovali rodiny s nárokom na podporu, čo ostalo v platnosti až do roku 1914. Úrady nevylučovali ani spoluprácu s rehoľami. Sestra Rozália s nimi spolupracovala a upozorňovala na biedu jednotlivých rodín, odporúčala ich osobne do priazne štátnych zamestnancov a dobročinných kancelárií. Zachovalo sa mnoho jej rukopisov, ktoré to dosvedčujú.
Nespokojnosť obyvateľstva stupňoval nedostatok chleba a veľká drahota. Nasledovali revolty či revolúcie roku 1830, 1832, 1848 a po nich epidémie cholery v rokoch 1832 a 1849. Dcéry kresťanskej lásky mali v týchto rokoch občianskych revolučných nepokojov plné ruky práce. Pri zvrhnutí kráľa Karola X. roku 1830 bola štvrť Mouffetard priamo zapojená do odboja v tzv. júlovej revolúcii, keď po jej uliciach ležali ranení a zomierajúci. Sestry vo svojom dome zriadili ambulanciu, a zbierali ranených na barikádach z oboch znepriatelených strán. Hoci nepriatelia náboženstva ničili kostoly, kláštory a iné cirkevné objekty, dom sestier sv. Vincenta zostal pred plienením uchránený. Keď predstavená v ich dome skrývala arcibiskupa de Quélena a ďalších kňazov, niektorí povstalci sa to dozvedeli, ale neudali ju.
Počas ďalších krvavých nepokojov roku 1832 zahynulo asi 800 vzbúrencov. Dom sestier, zvaný Dom pomoci, stal útočiskom nešťastných a prenasledovaných. Raz, keď ho chceli podpáliť, pretože sa v ňom ukrývali povstalci, sestra Rozália pred policajným prefektom, ktorý ju prišiel zaistiť, vyhlásila: „Som dcéra kresťanskej lásky, nemám žiadnu politickú vlajku … Pomáham každému, kto je v núdzi, nikoho neodsudzujem. Sľubujem vám, že keď raz budú prenasledovať aj vás, a požiadate o pomoc, určite ju neodmietnem.“
V tom istom roku vypukla epidémia cholery a vtedy v Paríži zahynulo vyše 20.000 obyvateľov. Keď na ulici napadli lekára Collarda, pretože lekárov a lekárnikov podozrievali, že infikujú ľudí cholerou, zachránil sa vetou: „Veď ja som priateľ sestry Rozálie.“ Vedel, že pred ňou má každý rešpekt. Niet sa čo diviť, že medzi chudobnými sa rýchle rozšírila povesť o milosrdnej služobnici, o matke chudobných.
Sestra Rozália sa pri svojej všestrannej činnosti dôsledne obohacovala energiou lásky, ktorú čerpala z Eucharistie, modlitby, rozjímania a v sesterskom spoločenstve. Keď chodila po uliciach s košíkom potravín, vždy mala v ruke ruženec. Neraz priznala: „Najlepšie sa mi rozjíma na ulici.“
Odporúčala sestrám, ako žiť stále v Božej prítomnosti: „Bez toho, že by sme prerušili prácu, napríklad pri takom bežnom praní prádla, môžeme sa modliť a prosiť, aby naše duše boli vždy také biele ako tá mydlová pena … K čistote svedomia pomôže aj naša tvrdá práca v duchu pokánia.“
Spolupráca s laikmi – významné stretnutie
Keď Frederik Ozanam a jeho priatelia v snahe pomáhať chudobným založili roku 1833 Konferenciu kresťanskej lásky, potrebovali pomoc niekoho, kto dobre pozná mesto a potreby chudobných. Na radu manželov Baillyovcov vyhľadali sestru Rozáliu, ktorá ich uviedla do najchudobnejších štvrtí Paríža. (Výhodou bolo, že Mouffetard bol v blízkosti Latinskej štvrti, preplnenej študentmi práva, literatúry, medicíny, techniky …) Stala sa ich dlhoročnou ochotnou radkyňou pri náročnej službe núdznym. Presne vedela, ktorí chudobní potrebujú chlieb, drevo alebo šatstvo, ktorí chorí nemajú lieky, kde nemôžu posielať deti do školy … Frederikovi a jeho spolupracovníkom odporúčala vyzbrojiť sa trpezlivosťou a zhovievavosťou. Neraz ich povzbudzovala: „Majte radi chudobných, buďte k nim slušní a zhovievaví, neodsudzujte ich. Chudobný je citlivejší na to, ako sa k nemu správate, než na to, v čom mu pomáhate a čo mu dáte.“
Mladí sa spolu so sestrou Rozáliou učili vidieť v chudobných trpiaceho Krista. Mala však záujem aj o ich životné podmienky a štúdiá. Zaisťovala spojenie s ich rodinami, ktoré bývali mimo Paríža a udržiavala s nimi korešpondenciu aj v čase, keď už doštudovali a stali sa lekármi, právnikmi, váženými občanmi.
Cez svedectvo sestry Rozálie sa mladí inšpirovali charizmou sv. Vincenta a všetky ďalšie konferencie, ktoré vznikali, sú dodnes zahrnuté pod oficiálnym názvom Spolok sv. Vincenta de Paul. Sestra Rozália Rendu sa preto právom považuje za spoluzakladateľku tejto dobročinnej organizácie. Spolupracovala s jej členmi až do konca života. S bolesťou prijala správu o smrti Frederika Ozanama, ktorého prežila o tri roky.
Sestra Rozália oživila aj najstaršie dielo sv. Vincenta de Paul, ktoré založil tento svätec ešte roku 1617 – Spolok paní kresťanskej lásky. Jeho členky, medzi ktorými boli i dámy zo šľachtických rodov, obetavo ošetrovali chorých a všemožne pomáhali chudobným. Ako laické dobrovoľníčky spolupracovali s členmi konferencie. Vedeli, že almužny riešia iba čiastočne situáciu chudobných a nezamestnaných, preto skúmali ich schopnosti a prostredníctvom svojich vplyvných a zámožných priateľov hľadali pre nich trvalejšie riešenie či existenčnú istotu.
Z iniciatívy lazaristov, členov Misijnej s poločnosti sv. Vincenta de Paul, vznikali ďalšie diela zamerané na pomoc robotníckym rodinám. Sestra Rozália všemožne podporovala túto činnosť. Dobročinné akcie sa množili, spolupracovala s rôznymi náboženskými komunitami, najmä s rehoľnicami Ústavu Dobrého Spasiteľa v Cean, kde viedli veľké dielo pre choromyseľných, starých, nepočujúcich a inak telesne postihnutých ľudí. Zachovalo sa 115 listov, ktoré napísala predstavenej ústavu, odporúčajúc na prijatie chorých kňazov, rehoľníkov, rehoľnice i laikov, a to nielen pre chorobu, ale aj s prosbou o poskytnutie zamestnania. V svojich listoch sa o každom vyjadrovala úctivo ako matka, ktorá prosí a ďakuje za svoje milované deti.
Bohatá sociálna a charitatívna činnosť sestry Rozálie podmienila, že prichádzala do styku nielen s najbiednejšími, ale aj s významnými cirkevnými a politickými činiteľmi. Nebála sa napísať listy, v ktorých prosila o finančnú pomoc, zamestnanie či omilostenie. Inokedy ich informovala a v závažných dôsledkoch revolúcie, nezamestnanosti, epidémie, alebo vyčíňaní zimy či iných pohromách. Napríklad opísala následky veľmi tuhej zimy roku 1835 a 1838, ktoré podľa jej náhľadu prinieslo viac utrpenia ako epidémia cholery. Ľudia trpeli v dôsledku nedostatku paliva na prechladnutia, pri ktorých zomrelo takmer toľko ľudí ako pri epidémii cholery.
Do služieb lásky vedela zapájať chudobných aj bohatých. Možno ju charakterizovať ako odborníčku na ľudské vzťahy v prospech dobročinnosti. Nadväzovala kontakty s podnikateľmi, ktorých žiadala o finančnú pomoc pre svoje diela. V boji proti nespravodlivosti a biede takto burcovala svedomie tých, ktorí majú moc a peniaze. Ak napríklad deti niektorých dobrodincov dospeli a išli študovať do Paríža, poslali ich za sestrou Rozáliou, aby im v prípade potreby pomohla a uchránila ich pred zlom. Dodnes existujú rodiny, kde s úctou na ňu spomínajú a uchovávajú jej portrét alebo darovanú maličkosť.
Sestra Rozália si viedla presnú evidenciu finančných príspevkov, ktoré dostávala od verejnej správy a dobrodincov. Prevažná časť korešpondencie sa orientovala na žiadosti o pomoc pre dobro chudobným a prenasledovaným, a to bez rozdielu na ich pôvod a vierovyznanie. Neraz ju žiadali o dobrozdania do škôl, seminárov, zamestnania, väzníc, prosili ju o podporu a pod. Povesť o nej sa rozšírila po celom Francúzsku. Mnohé veci nemusela vybavovať osobne. Už samo jej meno, odvolanie sa na ňu, prípadne lístok od nej prekonávali bariéry a otvárali dvere ministrov, ba aj panovníkov.
Vo víre nepokojov
Počas ďalšej júnovej revolúcie roku 1848 sestra Rozália bola spolu so svojimi zverenkyňami opäť na barikádach a ošetrovala ranených. Len sám Pán Boh vie, koľko životov zachránili, ich odvaha sa stala legendárnou. Keď povstalci uvideli sestry, prestali strieľať a pomáhali im zbierať ranených i mŕtvych. Raz vraj niekto zakričal: „Matka predstavená, pozor, môžete byť zasiahnutá!“ Ona odpovedala: „Myslíte, že sa teším zo života, keď sa masakrujete? Prestaňte strieľať, nie je už dosť vdov a sirôt, ktoré treba živiť?“
Stalo sa, že generál odkázal sestre Rozálii, aby nahovorila povstalcov vzdať sa do dvoch hodín, inak mestskú štvrť zbombardujú. Prisľúbil, že eskorta sestry vopred vyvedie na bezpečné miesto. Predstavená poslovi odpovedala:„Poďakujte generálovi za jeho láskavosť voči nám. Ale my sme služobnice chudobných a radšej volíme s nimi zomrieť.“Napokon štvrť ušetrili a nezbombardovali ju.
Životopisci rozprávajú udalosť o jednom dôstojníkovi, ktorý utekal pred povstalcami. Keď vrazil do Domu pomoci dcér kresťanskej lásky a hneď za ním tam vtrhli jeho prenasledovatelia, sestra Rozália sa rýchlo postavila pred útočníkov a zakričala: „Tu sa nezabíja!“ Oni revali: „My ho teda zastrelíme na ulici!“ Na to odpovedala: „Ale iba spolu so mnou. Žiadam vás o záchranu tohto muža, a to v mene vašich žien a detí, ktorým slúžim už päťdesiat rokov.“ Stávalo sa, že kým sestra Rozália vyjednávala, prenasledovaní mohli ujsť.
Napokon nastal aký-taký mier, pribudlo však sirôt a vdov, pretrvával nedostatok potravín, šatstva, paliva a väznice boli preplnené politickými väzňami. Sestra Rozália sa preto popri materiálnej pomoci chudobným zamerala aj na návštevu väzníc. Vymáhala oslobodenie uväznených, prosila za nich na najvyšších miestach, ospravedlňovala ich tým, že boli skôr zvedení a oklamaní ako vinní. Neraz zdôrazňovala: „Áno, štát si musí konať svoju ľudskú spravodlivosť, my však musíme hľadať milosrdenstvo.“ Sestra Rozália veľmi podporovala rodiny, ktoré v bojoch stratili svojich živiteľov a obrátila sa s prosbou o pomoc aj na parížskeho arcibiskupa, alebo politického činiteľa.
Pri pomoci chudobným neraz dochádzalo ku dojímavým scénam. Raz jedno malé dievčatko plakávalo v škole za oteckom, ktorý bol vo väzení. Keď na návštevu prišiel generál Cavaignac, sestra Rozália k nemu priviedla uplakané dieťa:„Tento veľký pán ti môže vrátiť otecka.“ Generál povedal: „Dievčatko, ale ten človek musel spáchať nejaké veľké zlo.“Ono ho uisťovalo: „Nie, nie, môj ocko je dobrý, aj mama povedala …“ Generál však protestoval: „Do väzenia dávame len za zlé skutky.“ Dievčatko však ďalej vzlykalo: „On sa polepší, on to už nikdy neurobí, odpustite mu, prosím!“ Záver a dôsledok tohto rozhovoru si možno domyslieť …
Utrpenie chudobných v nasledujúcich rokoch pretrvávalo, ba stupňovalo sa pre nedostatok prakticky všetkého potrebného pre život a pre choroby. Roku 1849 vypukla epidémia cholery, ktorá najviac vyčíňala v chudobných štvrtiach a vo farnosti sv. Medarda, kam patril aj dom dcér kresťanskej lásky. Existujú údaje, že mali vyše sto pohrebov denne. Sestra Rozália vopred pripravovala sestry-učiteľky pre takéto mimoriadne situácie a učila ich základy ošetrovateľstva, aby v mohli pomáhať ošetrovať chorých.
Ešte aj v posledných rokoch života sestra Rozália so spolupracovníkmi zakladala nové diela. Medzi prvými boli jasle a útulok pre deti, aby mohli matky po pôrode nastúpiť do práce. Ďalší útulok zriadili pre staršie deti, aby sa netúlali po uliciach. Jedna zámožná dobrodinka dala postaviť sirotinec, v ktorom prevzali starostlivosť d céry kresťanskej lásky. Do založeného spolku P atronáž zas v nedeľu dochádzali mladé robotníčky upevňovať sa v duchovnom a mravnom živote, aby v beznádeji neprepadli pokušeniu kradnúť a prostituovať. Ďalšími dielami bol útulok pre starých, v ktorom podľa možností a schopností mohli obyvatelia vykonávať rôzne remeselné práce, a hospic pre invalidov a nevládnych.
Štátne vyznamenanie
Pri príležitosti 50-ročnej služby v mestskej štvrti Mouffetard roku 1852 sestra Rozália dostala vyznamenanie. Dekrétom Napoleona III., v mene francúzskeho ľudu jej z a hrdinské skutky lásky udelili Kríž čestnej légie. Veľmi uvažovala, či má túto poctu prijať, ale priatelia tvrdili, že odmietnutím by mohla uraziť vrchnosť, zaviniť nepríjemnosti predstaveným a celej Spoločnosti dcér kresťanskej lásky. Pokorne teda prijala vyznamenanie, pričom povedala: „Slúžim Bohu z lásky a jedine od neho čakám odmenu.“
Cisár Napoleon III. spolu s manželkou neskôr navštívili komunitu i diela sestry Rozálie a podporili ich značným finančným darom.
Posledné roky a dni života
Sestra Rozália sa po celý život ani jediný raz nevrátila do svojho milovaného rodiska, pretože služba rodine chudobných jej zabrala všetok čas. Na svojich príbuzných ale nezabúdala. Pravidelne si s nimi písala, modlila sa za nich a morálne ich podporovala. Dvom sesterniciam pomohla pri vstupe do rehole a synovcovi do kňazského seminára a ďalším príbuzným našla prácu. Z korešpondencie s rodinou sa zachovalo vyše 30 listov.
Matka navštívila svoju dcéru v Paríži len raz. Keď sa sestra Rozália roku 1854 konečne rozhodla navštíviť ju, pretože už bola staručká a veľmi chorá, vypukla epidémia cholery a plánovanej cesty sa musela zriecť. Prosila však tamojšieho lekára a miestneho kňaza, aby sa o matku starali a pravidelne ju o nej informovali.
Mala stále želanie a túžbu, aby v rodnom Conforte postavili nejaké sociálne dielo pre chudobných. Sirotinec a hospic sa podarilo vybudovať až štyri roky po jej smrti.
Sestra Rozália, zodratá v práci, vážnejšie ochorela roku 1854. Trápili ju horúčky, kašeľ, búchanie srdca, strácala zrak. Po operácii šedého zákalu ešte mohla vypomáhať v dome a v sprievode sestier navštevovať chudobných. Intenzívnejšie sa však venovala modlitbe za svojich chudobných.
Začiatkom roku 1856 dostala zápal pohrudnice a plne si uvedomovala, že sa blíži jej odchod do večnosti. Po prijatí sviatosti chorých zomrela 7. februára 1856 za prítomnosti celej sesterskej komunity a ich modlitieb. Približne v tých istých hodinách sa so životom rozlúčila aj jej milovaná matka. Zaiste to bolo veľmi radostné stretnutie vo večnosti!
Pohreb
Telo sestry Rozálie vystavili v domácej kaplnke sestier, kam sa s ňou prišli rozlúčiť zástupy obyvateľov: matky, deti, robotníci i mnohí významní činitelia mesta. Vo viacerých novinách, aj Cirkvi nepriateľských, sa objavili rozsiahle články opisujúce jej život, skutky milosrdenstva a dar ľudskosti. Nešetrilo sa výrazmi ako „m atka chudobných“, „svätá žena“, „anjel v ľudskom tele“ a pod.
V dobe, keď neexistoval telefón, rozhlas ani televízia, sa správa o smrti sestry Rozálie veľmi rýchlo rozšírila. Jej pohreb, ktorý sa konal dva dni po smrti, 9. februára 1856, bol ako mohutná manifestácia za účasti duchovenstva, rehoľníkov, detí, študentov a veľkého davu chudobných. Nechýbali ani štátni zástupcovia.
Telesné pozostatky „matky Paríža“ pochovali na parížskom cintoríne Montparnasse, neďaleko vstupnej brány. Na jednoduchom náhrobnom kríži z bieleho mramoru stojí nápis: „Dobrej sestre Rozálii vďační priatelia, bohatí a chudobní.“
Blahorečenie
Dňa 9. novembra 2003, na sviatok posvätenia Lateránskej baziliky, katedrály rímskeho biskupa, Ján Pavol II. vyhlasoval päť nových blahoslavených. Bola medzi nimi aj Božia služobnica sestra Rozália Rendu.
Svätopeterské námestie ožiarené slnkom sa zaplavilo veľkým davom ľudí zo všetkých národov. Medzi nimi bola hojne zastúpená vincentínska rodina z celého sveta aj zo Slovenska: Spoločenstvo dcér kresťanskej lásky, členovia Misijnej spoločnosti sv. Vincenta (lazaristi) a Spolku sv. Vincenta de Paul, skupiny mariánskej mládeže a iní. Prítomní boli i početní krajania, príbuzní sestry Rozálie a pútnici z Paríža.
Keď parížsky arcibiskup kardinál Jean Marie Lustiger predstavil životopis Božej služobnice, Svätý Otec vyhlásil sestru Rozáliu za blahoslavenú a určil jej sviatok na 7. februára, t. j. na deň jej smrti. Vyslovil prianie, aby sa tento deň stal sviatkom pre všetkých, ktorí sa venujú najnúdznejším a opusteným v našej konzumnej spoločnosti. Hneď po tomto slávnostnom vyhlásení, na balkóne baziliky, za veľkého nadšenia ľudí odhalili veľký portrét blahoslavenej sestry Rozálie.
Na druhý deň oslava pokračovala v rímskom Kostole sv. Gregora VI. ďakovnou eucharistickou slávnosťou na počesť blahoslavenej sestry Rozálie. Hlavným celebrantom bol kardinál Lustiger. Svätá omša začínala symbolickým svetelným sprievodom sestier sv. Vincenta. V homílii kardinál vychádzal z evanjelia o poslednom súde, ktoré osvetľuje tajomstvo života novej blahoslavenej. Zdôraznil, že táto žena veľkej viery a lásky sa spolu s blahoslaveným Frederikom Ozanamom realizovala v uplatňovaní tzv. sociálneho katolicizmu a že s jej menom sa spája zrod mnohých kresťanských diel, vzniknutých v prvej polovici 19. storočia.
Patrónka sociálnych diel, živý príklad vincentínskej rodiny, pamiatky
História blahoslavenej Rozálie Rendu týmto nekončí. Pre jej angažovanosť, vynachádzavosť, obetavosť i odvahu pri pomoci človeku v núdzi, pri riešení naliehavých sociálnych problémov postihujúcich široké vrstvy obyvateľstva (napríklad pri vojnových nepokojoch, hlade, prírodných katastrofách, epidémiách a pod.), ju oprávňujú, aby sa stala spolupatrónkou sociálnych diel na svete. Ostáva živým príkladom a vzorom pre členky Spoločnosti dcér kresťanskej lásky, členov Spolku sv. Vincenta de Paul a celú vincentínsku rodinu, ktorí pripomínajúc si jej hlavný cieľ:„Zmierňovať biedu a navracať človeku ľudskú dôstojnosť“ – sa modlia sa za jej svätorečenie.
Popularita sestry Rozálie a živé spomienky na ňu v Paríži pretrvávajú tiež v konkrétnych pamiatkach. Jej hrob na Montparnasse je vždy skrášlený kvetmi, ktoré sem s úctou prinášajú verní ctitelia. Prichádzajú k nemu najmä ľudia v núdzi a prosia o jej príhovor u Pána. Jej meno nesie veľká parížska ulica v 13. obvode – Avenue de la Soeur Rosalie, rovnako kostol, ktorý postavili na jej pamiatku (50 Bulv. A. Blanqui). Farebné okno v tomto chráme predstavuje sestru Rozáliu v tradičnom rúchu s kornetom na hlave, ako podáva maketu kostola sv. Rozálii Palermskej, svojej patrónke.
Roku 1962 v piatom okrese Paríža, na mieste, kde sestra Rozália slúžila chudobným (dnes ulica Geoffroy-Saint-Hilaire), zriadili malé múzeum. Uložili tam jej bustu od majstra Maidrona a niekoľko predmetov z jej kancelárie: kríž, obrazy, stôl a iné. Pri otvorení múzea šéf mestskej rady v oslavnej reči hovoril o sestre Rozálii už ako o svätici, na ktorú Paríž ostáva stále hrdý.
Modlitba za svätorečenie
Pane, ty si vložil do srdca blahoslavenej Rozálie Rendu
veľkú lásku k trpiacim
a uschopnil si ju zapájať mnohých ľudí do služby chudobným.
Prosíme, udeľ nám na jej príhovor potrebné milosti …
Daj, aby sme sa čoskoro mohli tešiť z jej svätorečenia
a byť tiež svedkami tvojej lásky k blížnym.
Skrze Krista, nášho Pána. Amen.
Literatúra: 1. Charpy, E., Roux, M. G., Dinnant, C.: Sestra Rozália Rendu, Dcéra kresťanskej lásky s horiacim srdcom. Vyd. Editions du Signe, Strasbourg, 2000, 32 s. – 2. Kol. autorov: Soer Rosalie. Causa Canonisationis servae Dei Rosaliae Rendu. Positio super virtutibus et fama sanctitatis. Congregatio de causis sanctorum, Rím, 1993. Preklad Danková, S.: Sestra Rozália, Božia služobnica. Vyd. DKL, Nitra, 2000, 77 s.
(Z knihy Leopoldína Scheidová, Norbert Scheida: V službách evanjeliovej lásky, 2004)
Zdroj: www.vincentky.sk