Ján Havlík nás učí vytrvať a deliť sa o život s druhými

Uplynul rok od blahorečenia mladého seminaristu Jána Havlíka, ktorý aj v ťažkých podmienkach väzenia zostal verný svojmu povolaniu a dokázal prinášať nádej iným. Pri tejto príležitosti sme sa rozprávali s provinciálom Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul na Slovensku P. Tomášom Brezánim CM o radosti i význame tohto jubilea, o odkaze nového blahoslaveného pre dnešnú dobu a o tom, ako jeho svedectvo posilňuje celé spoločenstvo vincentínov aj veriacich na Slovensku.

Ako vnímate odkaz Jána Havlíka pre súčasných členov Misijnej spoločnosti a pre veriacich na Slovensku?

Pýtali sme sa otca provinciála P. Tomáša Brezániho. „Ako veľmi aktuálny. Misijná spoločnosť v tomto roku prežíva 400 výročie svojho založenia. No a blahorečenie bolo pre nás všetkých neuveriteľnou prípravou aj na toto jubileum. Ani nie tak po tej technickej stránke, ako skôr po obsahovej. Ani sme si nemohli priať a dostať lepší príklad pre povzbudenie v našej každodennej službe, ako príklad oduševnenia, mimoriadneho nasadenia a vernosti mladého seminaristu, nášho spolubrata. Janko je pre nás obrovským príkladom a verím, že aj mocným orodovníkom v nebi. 
 
Cirkev na Slovensku už dostala viacerých blahoslavených, no a každý prišiel na scénu v tom správnom čase, aby nám niečo pripomenul. Janko prišiel ako povzbudenie do našej spoločnosti, ktorá je rozdelená, ktorá hľadá svoju hodnotovú orientáciu, kde sa stráca zmysel pre slušnosť, spravodlivosť, vďačnosť, úctu… Kde žiaľ mnohí myslia len na seba a tí druhí sú im neraz ľahostajní. No aj napriek tomu je okolo nás stále veľa poctivých, radostných, úprimne žijúcich a hlboko veriacich ľudí. Janko ani vo väzení, pri tvrdej fyzickej práci, pri kontakte s toľkou bolesťou, surovosťou a beznádejou nezabudol vidieť dobro ukryté v srdci človeka. Bol ochotný pomáhať, aj keď to bolo nebezpečné. Aj do tmy jáchymovských lágrov prinášal božie svetlo. Nevzdal to, bol nielen verný, ale aj odhodlaný vytrvať. Jeho posolstvo je jasné, len sa ním inšpirovať.“
Aký vplyv malo jeho blahorečenie na spoločenstvo vašej kongregácie a na prácu misií?
 
Myslím, že nás ešte viac spojilo. Znova sme si uvedomili, že keď máme snahu pracovať spolu, dokážeme toho viac a vieme zvládnuť aj tie náročnejšie veci. V uplynulom období sa o Misijnej spoločnosti a Jankovi Havlíkovi veľa hovorilo, písalo, vznikli krásne dokumenty aj relácie, fotky, piesne i básne. To nebola akási lacná reklama našej práce, či jeho života, ale výsledok Božieho pôsobenia v nás a cez nás, a to aj napriek našej slabosti, neschopnosti a hriešnosti. 
 
Môžete nám priblížiť, ako sa spoločenstvo pripravovalo na slávnostný obrad pred rokom a aké boli najpamätnejšie momenty?

Snažili sme sa do príprav slávnosti angažovať celú vincentskú rodinu. Konkrétne v nejakej zverenej oblasti, ale zvlášť aj v duchovnej príprave. Podarilo sa nám spojiť deväť dní pred slávnosťou blahorečenia v modlitbe deviatnika, ktorý prebiehal na miestach kde pôsobíme, tak  doma ako aj v zahraničí. Tak sme chceli predstaviť prácu mladých i sestier, angažovaných laikov i nás kňazov. Bola to krásna prezentácia charizmy sv. Vincenta, ktorou sa inšpiroval aj Janko Havlík. Silným momentom prípravy bolo pečatenie relikviára v kaplnke provinciálneho domu v Bratislave, ako aj modlitba v katedrále sv. Martina spolu s otcom arcibiskupom. Krásna bola piatková sv. omša s otcom biskupom Jozefom Haľkom, za účasti generálneho otca a delegácie zo zahraničia, s mladými zo Združenia mariánskej mládeže a s programom a adoráciou pre mladých. Deň blahorečenia bol sám o sebe mimoriadny, so silným momentom odhalenia obrazu a prinesením relikvií, ale aj popoludňajším programom a modlitbou ruženca s vincentskou rodinou v bazilike. No a záver v nedeľu v Bratislave spolu s otcom arcibiskupom Stanislavom Zvolenským bol silný tým, že relikviár prišiel do kostola sv. Vincenta, kde Janko našiel pri svojich bratoch svoj „nový domov“ a kde k nemu môžu prísť všetci, ktorých oslovil.  

Akú úlohu zohrávajú relikvie Jána Havlíka v duchovnom živote členov spoločnosti a farností, kde pôsobíte?

 
Relikvie sú vždy určené k verejnej úcte, nie sú súkromným vlastníctvom nikoho z nás. Sú umiestnené v našich kostoloch, či kaplnkách a pozývajú k modlitbe. Nás i tých, ktorí k nám prichádzajú. Sú viditeľným dôkazom božieho pôsobenie v živote človeka. Sú pozvaním, aby sme aj my boli boží, napriek tomu, že sme len pominuteľní ľudia. Sú silnou prítomnosťou blahoslaveného či svätého – fyzickou v tom malom kúsku kosti, či odevu, ale zvlášť duchovnou – v svedectve života, posolstve, blízkosti. Pre mňa osobne je to uvedomenie si, že Janko je tu s nami, zverujem mu mnohé úmysly, aj ťažké veci, ktoré potrebujem riešiť. Stal sa mi starším bratom, ktorého som síce osobne nepoznal, ale viem, že je pri mne a pomáha mi. 
 
Čo by ste odporučili mladým ľuďom, aby nasledovali príklad Jána Havlíka vo svojom každodennom živote a viere?
 
Aby sa nesnažili nikoho, dokonca ani jeho kopírovať, ale boli sami sebou. Aj svätí a blahoslavení majú „len inšpirovať“ k tomu, aby sme žili naplno svoj život, lebo sme boli stvorení ako originál. Každý máme inú cestu k Bohu, aj k svätosti. Je skvelé, že nám oni pomáhajú k niečomu sa nadchnúť. V Jankovom prípade to pre mladých môže byť jeho rozhodnosť vykročiť za svojím povolaním a vytrvať v tomto rozhodnutí. Jeho ochota prijať aj to, čo nemal v pláne a v konkrétnosti každej chvíle dokázať svoju lásku k Bohu aj k ľuďom. Alebo túžba pomôcť tým, ktorí nevládzu ani to, čo vládzem ja, ochota podeliť sa, zdieľať svoj život s druhými. Zvlášť dnes pre mladých aktuálne zdieľanie – ale nie len statusov na sociálnych sieťach, ale zdieľanie skutočnej blízkosti, záujmu, skúseností…   

Páter provinciál Tomáš Brezáni, CM

Stal sa mi starším bratom…
Prejsť na začiatok