Svätý Vincent de Paul
Patrón skutkov lásky, zakladateľ misijnej služby a muž s hlbokým citom pre biedu človeka. Svätý Vincent de Paul bol kňaz, ktorý premenil súcit na činy a zmenil tvár Cirkvi – nielen v chrámoch, ale predovšetkým v uliciach a domoch núdznych.
1581
Narodenie v Pouy, Francúzsko
1600
Vysvätený za kňaza
1617
Začiatok organizovanej charity
1625
Založenie Misijnej spoločnosti
1633
Spoluzaloženie Dcér kresťanskej lásky
1660
Úmrtie v Paríži
Kto bol svätý Vincent?
Narodil sa v roku 1581 vo Francúzsku v skromných podmienkach. Ako mladý muž vstúpil do seminára s cieľom získať prestížne postavenie. Skutočný zlom však nastal až počas jeho služby medzi chudobnými. Vincent zakúsil, čo znamená žiť s tými, ktorých spoločnosť ignoruje. To ho premenilo – duchovne i prakticky. V roku 1600 sa stal kňazom, neskôr bol unesený pirátmi a predaný do otroctva, čo ešte viac prehĺbilo jeho citlivosť na utrpenie.
Duch služby – láska v činnosti
Jeho vnútorná premena ho viedla k založeniu Bratstiev kresťanskej lásky – spoločenstiev, ktoré sa starali o chudobných, chorých a opustených. Založil Misijnú spoločnosť, ktorej cieľom bolo ohlasovanie evanjelia a duchovná obnova ľudí na okraji. Spolu so svätou Lujzou de Marillac vytvoril Spoločnosť Dcér kresťanskej lásky – rehoľu, ktorá namiesto kláštora žila priamo medzi ľuďmi.
Dedičstvo, ktoré trvá
Vincentovo dielo žije ďalej. Misijná spoločnosť a vincentínska rodina pôsobia v desiatkach krajín. Ich členovia sú v nemocniciach, väzniciach, na misiách, v školách i medzi ľuďmi bez domova. Aj na Slovensku pôsobí Misijná spoločnosť – káže evanjelium, vedie duchovné obnovy, vyučuje budúcich kňazov a pomáha ľuďom v núdzi.
Prečo je Vincent aktuálny aj dnes?
Vo svete, kde technológie napredujú, no ľudská samota rastie, je príklad svätého Vincenta hlasom zdravého rozumu a Božej lásky. Je aktuálny všade tam, kde niekto trpí. Kde človek potrebuje jedlo, útechu, rozhovor, odpustenie. Učí nás, že Cirkev nie je len budova, ale živé spoločenstvo tých, ktorí slúžia.
Zapojiť sa môže každý
Nemusíš byť rehoľník. Nemusíš byť kňaz. Stačí, ak máš otvorené srdce. Vincentínska spiritualita ťa pozýva žiť jednoducho, slúžiť konkrétne a milovať prakticky. Začni dnes – modlitbou, skutkom, dobrovoľníctvom alebo len tým, že nebudeš ľahostajný.
Podrobnejšie fakty o živote a diele sv. Vincenta de Paul
Syn gaskonského sedliaka
Vincent de Paul sa narodil 24. apríla 1581 v Pouy, vo francúzskom kraji Gascogne, ako tretie zo šiestich detí sedliackej rodiny. Charakterové črty rodiska ho ovplyvnili na celý život: zmysel pre realitu, sedliacka múdrosť… Keď neskôr opisoval život na dedine, dcéry kresťanskej lásky vykreslil ako statočné dedinské devy. Zaiste si pri tom spomínal na vlastné detstvo, ako pásol svine, ako sa celá rodina denne zhromažďovala okolo chudobného stola s hrncom pšeničnej kaše, aby potom pokračovali v tvrdej práci bez ohľadu na únavu či počasie. Myslel aj na skromné, mlčanlivé a dobrotivé dedinské ženy – zvlášť na svoju matku, ktorá svojou skromnou povahou zanechala v ňom hlboký dojem a veľký vplyv.
Vincent ako dvanásť ročný šiel do františkánskeho gymnázia v Daxe. Nebola to práve najkvalitnejšia škola, predsa však postačila na to, aby sa stal kňazom a mohol pomáhať svojej rodine. A naozaj, aj popri všetkej odovzdanosti do Božej vôle, Vincent sa v nasledujúcich rokoch snažil stať pánom a zabezpečiť si výnosnú kariéru. Jedného dňa, keď ho vlastný otec chcel v gymnáziu navštíviť, odmietol sa s ním stretnúť, lebo sa hanbil, že ho uvidia v spoločnosti chudobného sedliaka. No napriek tomu už počas štúdii v Daxe šetril výdavkami rodičom tým, že vyučoval synov bohatého advokáta de Cometa. Aj jeho názory na vlastných rodičov sa postupne zmenili tak, že neskôr, zvlášť v staršom veku, z celého srdca ďakoval Pánu Bohu za nich a rád poukazoval na svoj chudobný pôvod.
Vincent už ako pätnásťročný prijal tonzúru a nižšie svätenia na základe protekcie pána de Cometa, ktorého považoval za svojho druhého otca. Vďaka štartovému vlastného otca, ktorý predal dva voly, mohol začať teologické štúdiá v Toulouse. Vo svojich devätnástich rokoch, 23. septembra 1600, bol vysvätený za kňaza, napriek tomu, že Tridentský koncil (1545-1563) uzákonil ako najnižšiu vekovú hranicu dvadsať štyri rokov. Primičnú svätú omšu slúžil v malej odľahlej kaplnke za asistencie jedného kňaza, miništranta a rodičov. Počas celebrovania omše na neho doľahla taká bázeň, že sa celý chvel.
Prvoradým cieľom Vincenta však naďalej zostávala snaha čo najskôr získať slušný farský príjem. Pán de Comet mu zaobstaral bohatú farnosť, ktorú mu pridelili po spore s jedným kňazom. Vincent sa jej však dobrovoľne vzdal a za krátko odcestoval do Ríma, aby si dal do poriadku svoju predčasnú kňazskú vysviacku. Po návrate s Ríma pokračoval v štúdiách v Toulouse, ktoré zakončil roku 1604 titulom „bakalár teológie“.
Svätý Vincent je nezvestný
V roku 1605 sa Vincent odrazu akoby vytratil z povrchu zeme. Nik z jeho priateľov nevedel kam zmizol, čo sa mu stalo. Ozval sa až v júli 1607. Keďže medzitým zomrel pán de Comet – „jeho druhý otec“, poslal list z Avignonu jeho synovi, kde opisuje svoje dvojročné dobrodružné blúdenie, ako musel odcestovať do Marseille kvôli dedičstvu. Prostriedky na túto cestu získal predajom požičaného koňa… Na spiatočnej ceste loďou po mori upadol do zajatia tureckým pirátom, ktorí ho predali za otroka jednému rybárovi. Tento Vincenta pre náchylnosť k morskej chorobe ďalej odpredal starému alchymistovi, ktorý si ho veľmi obľúbil a vyjavil mu aj tajomstvá svojho umenia.
Po starcovej smrti v auguste 1606 sa Vincent dostal do rúk mohamedána, odpadlíka od kresťanstva, ktorý pochádzal zo Savojska. Jedna z troch žien odpadlíka bola tak nadšená vierou Vincenta, že sa jej podarilo dosiahnuť u svojho manžela návrat do Francúzka a do Cirkvi. O desať dní sa im naskytla príležitosť utiecť na malej lodi do rodnej krajiny, kde pápežský vicelegát z Avignonu prijal odpadlíkov späť do Cirkvi.
Vincent si svojim dôstojným vystupovaním i znalosťami z alchýmie získal priazeň vicelegáta, ktorý ho vzal do Ríma, aby mu zabezpečil miesto s výnosným príjmom. Aj z ďalšieho Vincentovho listu synovi pána de Cometa, roku 1608 ešte stále vyplýva, že mu ide o vlastné uplatnenie sa o výnosnú kariéru.
Stretnutie s kardinálom de Bérulle
V roku 1609 sa Vincent vrátil z Ríma, avšak nie do Toulousu ale do Paríža – „najkrajšieho mesta pod slnkom“. Mesto práve v tom čase ovládli vyššie bohaté vrstvy, preto nastal prepych a vládychtivosť v takej miere ako snáď nikdy predtým, a to na úkor chudobných ľudí.
Zvýšenie životných nákladov prinútilo Vincenta deliť sa o izbu so svojim krajanom, sudcom zo Sore. Vtedy prechádza Vincent už veľkou vnútornou premenou v dôsledku zoznámenia sa s kardinálom de Bérulle. Tento veľduch modlitby, askézy, teológie a duchovného vedenia bol zakladateľom náboženského prúdu „Francúzka škola“, ktorý v 17. storočí podstatne obnovil život viery a posvätnosť kňazského stavu.
Jedným znamením vnútornej premeny Vincenta bola jeho pokorná reakcia na obvinenie svojho spolubývajúceho z krádeže 400 toliarov. Zatiaľ čo sudca obvinenie všade rozširoval a Vincenta hanil, tento pokorne prehlásil: „Iba Boh pozná pravdu a môže dokázať moju nevinu.“ Skutočne po šiestich mesiacoch sa istý pomocník z lekárne priznal k činu. Táto skúška znamenala jeden stupeň Vincentovej konverzie.
Hoci Vincent mal možnosť dostať sa dopredu a vyššie, teraz v prítomnosti veľkých tohto sveta, začína byť skromným jednoduchým kňazom, ktorému už nejde natoľko o skvelú budúcnosť a dobrá plat, ale o duše. Cez službu chorým a chudobným spoznáva, akou cestou ho chce viesť Pán Boh. Ale kým definitívne nastúpi túto cestu musí ešte veľa skúsiť a duchovne dozrieť.
Kardinál de Bérulle zasvätil Vincenta do duchovnej služby pri chorých v blízkej nemocnici. Vincent si kardinála veľmi vážil a aj v tomto prípade sa potvrdilo, že ten ôkto sa raz dostal do blízkosti kardinála, musel duchovne len získať.“
Sľub
Na kráľovskom dvore sa Vincent spoznal s jedným všeobecne známym teológom , ktorého Boh už dlhší čas skúšal duchovnou nocou. Upadol do veľkých pochybností vo viere. Vincent so skúšaným profesorom teológie strácal veľa času a videl, že ich rozhovory nevedú nikam. Preto sa veľkodušne ponúkol Pánu Bohu, že za priateľa prevezme na seba túto skúšku viery, a tak mu pomôže. A skutočne. Teológ náhle našiel jasnú cestu viery, ale Vincent musel znášať ťarchu pochybností. Rozhodol sa napísať si na papier Vyznanie viery – Krédo a nosil to na srdci. Vo chvíľach neistoty položil vždy ruku na srdce, čo znamenalo úkon vyznania viery. Bremeno pochybností trvalo dva roky (1609-1611), ale nikto to nespozoroval. Na radu kardinála de Bérulle vykonával naďalej skutky milosrdenstva v nemocnici ako almužník kráľovnej.
Odvtedy, čo sa sústavne venoval chudobným a chorým, aj pochybnosti vo viere ho prestali trápiť. Jasne pocítil liečivú silu milosrdnej lásky. V tomto boji o živú vieru a činorodú lásku sa rozhodol zložiť sľub Pánu Bohu, že zasvätí celý svoj život službe chudobným. Tento sľub aj skutočne dodržal po celý život.
Farár v Clichy
V tejto dobe kňazský stav nebol vo veľkej úcte, hoci sa to nedá celkom zovšeobecňovať. Určite boli kňazi, ktorí nemali dostatočné teologické vzdelanie, dokonca niektorí nevedeli ani omšu slúžiť a nepoznali formulu pri udeľovaní sviatostného rozhrešovania. Vincent však tiež nebol jediný, čo absolvoval pomerne dlhé teologické štúdiá, i keď čiastočne až po vysviacke.
Okruh kardinála de Bérulle, do ktorého patril už aj Vincent, si vytýčil za cieľ odbúrať nedostatky francúzskeho kléru. Kardinál založil v Paríži „Oratórium“ (kňazské spoločenstvo) podľa vzoru oratória sv. Filipa Neriho v Ríme a v Avignone. Vincent sa síce nepripojil k parížskemu Oratóriu, ale zostal v úzkom kontakte s kardinálom, ktorý ho svojim výnimočným duchom ovplyvňoval a požehnane zasahoval do jeho života.
Sv. Vincent de Paul roku 1612 prijal na podnet kardinála de Bérulle farnosť Clichy na predmestí Paríža, keď sa jeho predchodca rozhodol pripojiť k Oratóriu. V tomto chudobnom farskom kostole a v celej farnosti vynaložil Vincent všetku svoju energiu na zdokonalenie bohoslužby a na zvýšenie horlivosti v náboženskom živote a pravej úcty k Pánu Bohu. Takto presadzoval do praxe ciele Oratória a spiritualitu „Francúzskej školy“.
„U Vincenta je možné pozorovať najmä dve vlastnosti, ktoré sú zriedkavo spojené v jednom človeku: hlboká pokora a dôstojné až majestátne vystupovanie. Vždy pri svätej omši, preniknutý bázňou a pokorou, odriekal Confiteor. Jeho hlboká zbožnosť bola zjavná najmä pri čítaní Evanjelia.“(Abelly)
Sv. Vincent si túto farnosť natoľko obľúbil, že keď po štyroch mesiacoch musel odísť, rozlúčka mu padla veľmi ťažko. Celý život vďačne a rád spomínal na „oddané stádo“ takého dobrého srdca.
Učiteľ v rodine de Gondi
Sv. Vincent sa dostal do grófskej rodiny de Gondi na výchovu ich detí znovu prostredníctvom kardinála de Bérulle. Gróf Filip Emanuel de Gondi, najvyšší miestodržiteľ a generál galejí, bol bohatým a mocným mužom, známym tiež svojou zbožnosťou a oddanosťou Bohu. Napriek tomu v niektorých veciach sa riadil svetskými zásadami svojej doby. Raz musel Vincent vynaložiť všetku svoju silu a odvahu, aby odradil generála od plánovaného súboja. Vincent okrem výchovy grófskych detí bol aj spovedníkom a duchovným vodcom pani de Gondi. Grófka bola známa svojou nervóznou a panovačnou povahou, ale aj úprimnou zbožnosťou, preto pod duchovným vedením Vincenta sa veľmi snažila prekonávať zlé stránky svojej povahy.
Ľudové misie
Keď sa sv. Vincent začiatkom roku 1617 nachádzal vo Folleville, na jednom z vidieckych majetkov Gondiovcov, manželka jedného ťažko chorého muža, všeobecne známeho zbožného kresťana, požiadala pána Vincenta, aby ho pripravil na smrť. Vincent o tomto prípade neskôr napísal: „Vyšlo najavo, že tento človek bol zaťažený hriechmi, ktoré nevyznával pri spovediach. Sám to povedal grófke de Gondi po svojej spovedi, že by bol určite zatratený, keby si nebol vykonal generálnu spoveď. Zakrátko zomrel. Madame de Gondi jasne spoznala dôležitosť generálnej spovede a priala si, aby som o nutnosti dobrej spovede kázal v kostole na sviatok Obrátenia sv. Pavla. Pán Boh požehnal túto kázeň natoľko, že všetci miestni obyvatelia si vykonali generálnu svätú spoveď. Nastala taká tlačenica, že sme museli zavolať na výpomoc dvoch pátrov jezuitov, ktorí tiež kázali, katechizovali a spovedali.“
Dojatá madame de Gondi naliehavo prosila Vincenta, aby podobne evanjelizoval aj na iných miestach ich grófskych majetkov. Treba si uvedomiť, že spoveď bola v tom čase absolútne nemódna záležitosť a takmer upadla do zabudnutia. Na Vincenta urobila táto udalosť tiež hlboký dojem, lebo sa presvedčil, že mu Pán Boh ukázal cestu misionárskej služby pre duchovné dobro blížnym.
Charitné spolky
Vincent po niekoľkých mesiacoch zmizol z dohľadu rodiny de Gondi a celkom sa jej odmlčal. Za tým stál opäť kardinál de Bérulle, ktorý mu navrhol prevziať faru v Chatillon-les-Dombes. Táto farnosť neďaleko Lyonu sa stala v posledných rokoch sídlom kňazov, ktorí túžili len po peniazoch. Bolo ich tam šesť a dávali ľuďom veľmi veľké pohoršenie. Najväčšiu a zároveň najvplyvnejšiu časť obyvateľstva tvorili hugenoti. Ľudia žili vo vzájomnej nedôvere a izolácii, ba aj v otvorenom nepriateľstve.
Zatiaľ čo madame de Gondi horúčkovito hľadala svojho duchovného vodcu, Vincent horlivo privádzal farníkov Chatillonu na cestu k Pánu Bohu.
Keďže farská budova bola neobývateľná, prenajal si izbu u jedného z popredných hugenotov, ktorý ho rád prijal, dúfajúc, že tým vyvolá škandál u katolíkov, a tak zneváži Cirkev. No čoskoro on a celá jeho rodina boli tak nadšení osobnosťou sv. Vincenta, že sa všetci vrátili späť do Cirkvi. Kameň, ktorý sa týmto obrátením pohol, sa už nedal zadržať. Množili sa konverzie a kostol sa napĺňal.
Pán Boh však mal s Vincentom v Chatillone aj iné plány. Boží služobník o tom sám neskôr napísal: „Raz v nedeľu, keď som sa obliekal na svätú omšu, prišiel mi ktosi oznámiť, že v jednom osamelom dome, vzdialenom od kostola asi na štvrť hodiny, sa nachádza rodina vo veľkej núdzi. Všetci ochoreli a nedokážu si navzájom pomôcť. Bez váhania som o tom hneď kázal a naliehavo odporúčal týchto postihnutých do láskavej pozornosti veriacich. Sám Pán Boh pohol srdcia mojich poslucháčov a prebudil v nich spoluúčasť na utrpení. Po vešperách, keď som sa uberal na to miesto, videl som, ako ženy nesú potraviny do toho domu, kým iní ľudia už odtiaľ odchádzajú. Bola to celá procesia. Povedal som si: To je skutočne veľká láska k blížnym v núdzi, ale nie je dobre usporiadaná. Postihnutí naraz dostanú veľa zásob, niečo sa z toho aj pokazí, ale onedlho budú opäť tam kde boli. Pán Boh mi vnukol myšlienku: Tieto dobré ženy by mohli z lásky k Bohu spoločne, ale organizovane slúžiť chudobným, chorým. Pri jednom zhromaždení som im aj navrhol, že každá nejakým spôsobom môže pomôcť tým, čo sú alebo budú na tom odkázaní, ale nie len jednorázovo. Tak vznikol prvý „charitatívny spolok“. Keď sa to všetko v priebehu troch mesiacov zladilo, roku 1617 obdržal nový spolok „Bratstvo kresťanskej lásky“ schválenie lyonského arcibiskupa.“
Sv. Vincent sa potom na všetkých misiách, ktoré vykonal dôsledne usiloval zakladať charitné spolky podľa vzoru zo Chatillona. (Dnes je to: „Medzinárodné združenie spolkov kresťanskej lásky“.)
Opäť v rodine de Gondi
Vznik modelu charitného spolku nebolo ešte všetko, čo vzišlo z udalosti v Chatillone. Vtedy Vincent vo svojej kázni celkom spontánne hovoril o ľuďoch v krajnej núdzi. Keď neskôr nad tým premýšľal, zistil, že v tej chvíli sa úplne odovzdal do Božej vôle, odložiac vopred pripravenú tému kázne, čím sa zriekol presadiť svoju vlastnú vôľu. Od tej chvíle každý dôležitý skutok najprv preskúmal, či je v súlade s Božou vôľou. Ak si bol tým istý, potom urobil všetko pre to aby sa splnila.
Tak sa správal aj voči madame de Gondi, ktorá medzitým vypátrala, kde sa Vincent zdržuje a nalihala vo svojom liste, aby sa vrátil vzhľadom na jej duchovné dobro. Keď Vincent všetko v Božej prítomnosti dôkladne zvážil, odpísal pani grófke, že nenašiel podstatné dôvody na svoj návrat, aby sa uspokojila s touto Božou vôľou.
Vincent spokojne pokračoval vo svojej práci v Chatillone, ale madame de Gondi ho neprestala zasypávať listami. Naliehali na neho aj jeho priatelia a známi, kardinál de Retz a parížsky arcibiskup, všetci ho nútili k návratu. Vincent povolil až potom, keď do záležitosti zasiahol aj kardinál de Bérulle. V roku 1617 na Štedrý deň prišiel späť do grófskej rodiny de Gondi. Pani grófka žiadala, aby sľúbil, že od teraz ich už neopustí.
V rodine generála de Gondi nemal Vincent na starosti iba duchovné vedenie pani grófky a jej detí, ale podľa svojho dávnejšieho sľubu, venoval sa najmä duchovnej službe sedliakom, ktorí pracovali na grófskych majetkoch. Podľa vzoru spolku kresťanskej lásky v Chatillone založil podobné aj vo Villepreux, Joigny a v Montmiraili.
Približne v tej dobe sa Vincent spriatelil s človekom – svätcom, na ktorého celý život s láskou a úctou spomínal. Keď sa sv. Vincent niekedy zmienil o „našom blahoslavenom otcovi“, všetci vedeli, že hovorí o Františkovi Saleskom. Tomuto svätému ženevskému biskupovi bol Vincent povďačný za meditačné metódy a vôbec za duchovnú orientáciu.
Galejníci a žobráci
Filip Emanuel de Gondi nebol pánom iba nad veľkými majetkami, ale vládol aj nad iným dôležitým lénom, ktoré zdedil po predkoch. Bol generálom na galejach a tým aj zvrchovaným pánom trestancov. Vincent denne navštevoval týchto úbožiakov, ktorí prežívali už na zemi svoj očistec, keď v parížskom vezení čakali na transport. I keď nebolo v moci sv. Vincenta podstatne zmeniť ich situáciu, ako hlavný almužník galejí snažil sa aspoň zmierňovať ich utrpenie. Presadzoval zlepšenie ubytovania, stravy a zaobchádzania s nimi. Raz keď sa vrátil s Marseille, plaviac sa spolu s galejníkmi, porozprával túto príhodu: „Stalo sa, že som k nim prehovoril, a to nie zrovna najpriateľskejším tónom. Všetko som pokazil! Spamätal som sa a začal som chváliť ich obetu a oddanosť, prejavoval som súcit nad ich utrpením, bozkávajúc ich reťaze, ukázal zármutok nad ich nešťastím, atď. Vtedy sa Pán Boh dotkol ich sŕdc, odprosovali ho a chválili v nádeji na večnú blaženosť…“
Po návrate z Marseille roku 1623, Vincent konal misie v meste Macon, kde bola taká veľká bieda, že mnohí poznali cestu ku kostolu už iba kvôli žobraniu. Namiesto troch dní tu musel ostať tri týždne, ako sám spomína: „Keď som zakladal charitný spolok v Macone, kde vyše tristo žobrákov obťažovalo domácich obyvateľov, robili si zo mňa posmech a na ulici ukazovali na mňa prstom. Po troch týždňoch však prelievali slzy spokojnosti. Mestskí úradníci ma zahrnuli toľkou slávou, že som to nemohol zniesť a musel som potajomky odísť, aby som unikol potleskom…“ (Tento charitný spolok dodnes patrí medzi najaktívnejšie.)
Vznik Misijnej spoločnosti
17. apríla 1625 sv. Vincent de Paul, Anton Portail, František du Coudray a Ján de la Salle podpísali zakladajúcu listinu Misijnej spoločnosti. Zaviazali sa evanjelizovať chudobný dedinský ľud, povzbudzovať ku generálnej svätej spovedi… Títo traja kňazi novej Spoločnosti bývali v „Kolégiu dobrých dietok“ na ulici Saint-Victor v Paríži.
Keď 23. júna 1925 zomrela vo veku 41 rokov madame de Gondi, Vincent sa tiež presťahoval na ulicu Saint-Victor. Kráľ Ľudovít XIII. roku 1627 schválil Misijnú spoločnosť a „Kolégium dobrých dietok“ sa stalo jej prvým oficiálnym sídlom. Madame de Gondi zanechala Misijnej spoločnosti slušnú sumu (45000libier), čo misionári použili na svoje dobročinné diela.
Odvtedy ako sa Misijná spoločnosť usídlila v „Kolégiu dobrých dietok“, bolo zreteľne cítiť, ako sa vnútorne upevňovala a zjednocovala, a to aj vďaka Vincentovým kázniam, konferenciám a vôbec jeho vystupovaniu. Vo všetkom hľadal len Božiu vôľu: „Je isté, že všetky diela, ktoré niekto buduje iba z ľudských a sebeckých pohnútok, bez pravého cieľa – Božej vôle, sú určite odsúdené na zánik.“
Sv. Lujza de Marillac
Osem rokov bol „pán Vincent“ (ako ho v tejto dobe všeobecne oslovovali) duchovným vodcom grófky de Gondi. Krátko po jej smrti ho poprosila o duchovné vedenie pani Lujza de Marillac, pôvodom zo šľachtickej rodiny. Ako nemanželské dieťa ju starostlivo vychovávali rehoľnice v kláštore, kde nadobudla aj dobré vzdelanie. Ovládala tiež latinčinu a bola talentovanou maliarkou. Jej túžbou bolo vstúpiť do rehole kapucínok, ale spovedník jej to pre slabé zdravie neodporúčal. Vydala sa za kráľovského úradníka Antona le Gras a v manželstve sa snažila žiť zbožne. O pár rokov, keď jej manžel zomrel, presťahovala sa so synom Michalom do blízkosti „Kolégia dobrých dietok“, aby pod vedením sv. Vincenta našla duševnú rovnováhu. Svätec ju viedol rázne, ale vľúdne správnym smerom, takže sa v nej prebudil túžba venovať sa službe chudobným. Pod jeho vedením sa na to v tichosti pripravovala. V roku 1629 ju pán Vincent poveril, aby navštevovala charitné spolky aj mimo Paríža a podávala mu správy o ich činnosti.
Sv. Lujza de Marillac cestovala po vidieku buď v sprievode svojej priateľky alebo pomocnice poštovým vozom, na koni alebo jednoducho pešo s košom plným prádla, šatstva, liekov a sladkostí. V miestnej ubytovni sa najprv dopytovala na pracovníkov charitného spolku, potom sa zhromaždili v dome niektorej členky, povzbudila ich vo viere a k činnej láske k Bohu a blížnym, preskúmala ich pokladňu, atď. Zorganizovala základné vyučovanie pre deti tam, kde ešte nebolo. Takto sa v lete starala o existenciu a rozkvet vidieckych charitných spolkov a v zime zas o parížske, ktoré sa utvárali takmer pri každej farnosti.
Sv. Lujza sa stotožňovala s triezvym názorom Vincenta, že spolky vzhľadom na ľudské slabosti budú potrebovať stálu náboženskú formáciu. Len tak môžu predísť úpadku a prežiť.
I keď bola Lujza na služobných cestách, udržiavala písomný kontakt s materským domom Misijnej spoločnosti na ulici Sint-Victor. V listoch opisovala svoje dojmy i priania a pýtala si rady. Nezabudla pánu Vincentovi zdôrazňovať, aby si dával pozor na svoje zdravie a ďakovala za jeho povzbudenia v rôznych ťažkostiach. Sv. Lujza sa skutočne odovzdala do služby Pánu Bohu a chudobným s veľkou ochotou a radosťou, hoci niekedy ťažko znášala vzdialenosť od svojho syna Michala, ktorý žil určitý čas v kňazskom seminári. Neprejavil však žiadne známky kňazského povolania, čím matka trpela. Sv. Vincent jej tiež často pripomínal, aby si dávala pozor na zdravie a podával jej správy o „malom Michalovi“: „Dôverujte! Keď Pán Boh prejavuje toľko lásky voči deťom, iste aj vaše jediné dieťa veľmi miluje.“
Sv. Lujza vykonávala štyri roky náročné vizitačné cesty, ktoré mali rozhodujúci význam pre jej ďalšie poslanie v Božom pláne.
Starostlivosť o kňazov
V roku 1631 začal sv. Vincent konať dielo po ktorom snáď najviac túžil: pripravovať kandidátov na kňazskú vysviacku a vyzdvihovať duchovnú úroveň kléru. Od roku 1628 dával exercície budúcim kňazom v Beauvais. Keď diecézny biskup roku 1631 referoval parížskemu arcibiskupovi o veľkom úspechu exercícií, tento nariadil všetkým kandidátom na kňazstvo vo svojej diecéze absolvovať desaťdňové duchovné cvičenia. Pred príchodom diakonov v pôstom období 1631 Vincent vyhlásil svojim kňazom – lazaristom: „Bratia, stojíme na prahu veľkého diela, ktoré nám Pán Boh zveril. Zajtra privítame mužov, ktorých nám pošle Božia Prozreteľnosť, aby sme spolupracovali s Pánom na ich posvätení…“
Ján Jakub Olier, zakladateľ sulpiciánov, poukazuje na kňazov, ktorí absolvovali takéto exercície: „Pán Vincent ich pripravuje tak, že odchádzajú z Paríža ako horiace sviece postavené na veľkom svietniku, aby osvietili mestá Francúzka.“
Sv. Vincent podnikol ďalšie kroky duchovnej obnovy: organizoval takzvané „Utorkové konferencie“ pre kňazov, a to nielen ako duchovný liek a ochranu v pastoračnej službe v zamorenom ovzduší mesta, ale aj ako pomôcku zdokonaľovania tejto služby. Na týchto konferenciách sa hovorilo o tom, ako nadobudnúť cnosti kňazského stavu, o osobných skúsenostiach a rôznych možnostiach, ktoré by sa dali využiť v praktickom živote. Pri spoločných poradách viedol aj dialóg o tom, ako čo najhorlivejšie plniť kňazské povinnosti voči Pánu Bohu a zvereným veciam.