“Today who is my neighbor?”

V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Pokoj s vami.

Drahí bratia v episkopáte, ministri, reprezentanti medzinárodných a európskych inštitúcií, drahí bratia a sestry.

Prišli ste do Ríma z rôznych európskych krajín zúčastniť sa tejto chvíle reflexie nazvanou Kto je dnes môj blížny? organizovanou Radou európskych biskupských konferencií, Svetovou zdravotníckou organizáciou a Konferenciou biskupov Talianska.

Dnes bude prezentovaná Druhá správa o stave rovnosti v zdravotníctve pripravená Svetovou zdravotníckou organizáciou. Dokument upozorňuje na situáciu, ktorej čelia mnohí ľudia v Európe, najmä mnohí muži a ženy, ktorí zažívajú chudobu, osamelosť a izoláciu v ich každodenných životoch.

V mnohých krajinách je rastúca nerovnosť v oblasti dostupnosti zdravotnej starostlivosti, ku ktorej má prístup len málo ľudí. Naliehavo musí byť daná starostlivosť ľuďom s mentálnym postihnutím, zvlášť mladým ľuďom, pretože neviditeľné psychické zranenia nie sú menej vážne, než tie, ktoré sú viditeľné.

Zdravie nesmie byť luxusom pre niekoľkých. Naopak, je základnou podmienkou sociálneho pokoja. Univerzálne zdravotné zaistenie nie je len technickým cieľom, ktorý sa má dosiahnuť; je predovšetkým morálnym imperatívom pre spoločnosti, ktoré sa chcú nazývať spravodlivými. Zdravotná starostlivosť musí byť dosiahnuteľná najviac zraniteľným, nielen preto, že to vyžaduje ich dôstojnosť, ale tiež z dôvodu prevencie nespravodlivosti, ktorá býva príčinou konfliktu.

Výzva, ktorá leží v srdci témy, nad ktorou uvažujeme, je vzatá z Evanjelia podľa Lukáša: „A kto je môj blížny?“ (Lk 10, 29). Konfrontuje nás všetkých. Nemáme sa ospravedlňovať, ako to robí znalec zákona, ale máme si dovoliť plne preskúmať samých seba. Naozaj, táto otázka zostáva stále rozhodujúca a nemá jednu, jednoznačnú odpoveď. Namiesto toho nás žiada, aby každý z nás odpovedal konkrétnym a aktuálnym spôsobom. Preto sa môžeme spýtať samy seba: pre mňa, v tomto okamihu, v mojom živote, kto je môj blížny? V našich rozmanitých životných situáciách sa odpovede môžu líšiť. Avšak čo sa nikdy nemení, je výzva byť v kontakte s druhými, najmä s tými, ktorí trpia.

V Knihe Genezis nachádzame podobnú otázku: „A Pán povedal Kainovi: ´Kde je tvoj brat, Ábel?´ On však odvetil: ´Neviem, či som ja strážca svojho brata?´“ (Gn 4, 9). V pripodobnení o Milosrdnom Samaritánovi nachádzame odpoveď: Áno, ty si strážcom svojho brata, pretože si vyzvaný chrániť jeho ľudskosť.

Svätý Augustín nám hovorí, že „Boh sám, náš Pán, žiadal, aby bol nazvaný naším blížnym. Pán Ježiš Kristus poukazuje na seba cez postavu muža, ktorý poskytol pomoc polomŕtvemu ležiacemu na ceste, zranenému a opustenému lupičmi.“ (s. AUGUSTÍN, De doctrina christiana, I, 30, 33.)

Vo svojej encyklike Fratelli tutti sa pápež František zamýšľal nad lupičmi, ktorí zranili cestujúceho. Pripomenul nám, že „Lupiči majú zvyčajne za tajných spojencov tých, ktorí prechádzajú okolo a dívajú sa inde.“ (FT, 75)

Odstup, nezáujem a necitlivosť voči násiliu a utrpeniu iných nás vedú k ľahostajnosti. A predsa všetci muži a ženy, najmä kresťania, sú povolaní upriamiť svoj pohľad k tým, ktorí trpia bolesťou osamelosti, všimnúť si tých, ktorí sú z rôznych príčin považovaní za spoločensky vylúčených. Pretože bez nich nemôžeme vybudovať spravodlivé spoločnosti založené na ľudskej osobe.

Je ilúziou myslieť si, že bude ľahšie dosiahnuť stav šťastia ignorovaním týchto bratov a sestier. Len spoločne môžeme budovať solidárne spoločnosti, schopné postarať sa o každého, v ktorých môže prekvitať spokojnosť a pokoj v prospech všetkých. Starostlivosť o ľudskosť druhých nám pomáha žiť svoje vlastné životy v plnosti.

Drahí bratia a sestry, Cirkev má spoločenskú úlohu, ktorá presahuje svoje charitatívne a vzdelávacie aktivity. Napriek tomu je vždy v službách pokroku ľudstva a univerzálneho bratstva. (BENEDIKT XVI., Enc. Caritas in Veritate, 11). Cirkvi v Európe a po celom svete, v spolupráci s medzinárodnými organizáciami, stále môžu hrať rozhodujúcu úlohu v prekonávaní súčasnej nerovnosti dostupnosti zdravotnej starostlivosti, zvlášť v podpore najviac zraniteľných populácií. Preto, obnovujem svoju nádej – naozaj naliehavo žiadam, – aby „náš kresťanský životný štýl odrážal toto bratstvo, samaritánskeho ducha, – takého, ktorý je prívetivý, odvážny, angažovaný a oporný, zakorenený v našom spojení s Bohom a v našej viere v Ježiša Krista“. (LEV XIV., Posolstvo k 34. svetovému dňu chorých, 11.2.2026).

 Drahí priatelia, ďakujem za všetko, čo robíte! Zverujem vás materskému príhovoru blahoslavenej Panny Márie a srdečne zvolávam Božie požehnanie na vás, vaše rodiny a vašu službu.