Sociálna smrť a terapeutické spojenectvo
Už je tomu rok, čo ma ako pracujúceho v špecifickej oblasti zdravotníctva zaujali dva pojmy, ktoré sa snažia vystihnúť niečo z reality týkajúcej sa zraniteľných chorých a ich okolia. Sú nimi „sociálna smrť“ a „terapeutické spojenectvo“.
Sociálna smrť a terapeutické spojenectvo
V jednej reportáži RTVS spred roka sa hovorilo, že takmer 660 tisíc obyvateľov Slovenska, teda každý ôsmy, je ohrozený chudobou. V dokumente bol zachytený príbeh jedného z nich – pána Ladislava. Zdravotné problémy ho priviedli do nemocnice, kde hľadal pomoc. Prežil tam niekoľko dní. Bolo mu poskytnuté základné ošetrenie, nie však nemocničné lôžko. Ležal vo vestibule zdravotníckeho zariadenia, kde zakrátko zomrel.
Sociologička Zuzana Kusá v tejto súvislosti povedala, že v jednom výskume „sociológovia pozorovali starostlivosť lekárov o ľudí s rôznym spoločenským statusom, zvlášť, keď bolo potrebné tých ľudí oživovať. A zistili, že ak ide o človeka, ktorý nemá rodinu a ktorého takzvane nikto nečaká, tak dĺžka úsilia o oživovanie bola výrazne kratšia. Sociológovia nazvali tento jav sociálna smrť.“
Verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský, v reportáži okrem iného dodal, že „veľkým problémom na Slovensku je, že nemáme zákon o sociálno-zdravotnej starostlivosti, ktorý by jasne rozdelil kompetenciu medzi poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a poskytovateľa sociálnych služieb. Často je to ping-pong medzi dvomi systémami.“
Terapeutické spojenectvo
Zhodou okolností v podobnom čase bolo uverejnené Posolstvo pápeža Františka k 32. Svetovému dňu chorých, v ktorom zaznel aj pojem „terapeutické spojenectvo“.
V posolstve sa hovorí, že:
„aj v krajinách, ktoré sa tešia pokoju a väčším zdrojom, sa čas staroby a choroby často prežíva v samote a niekedy až opustenosti. Táto smutná realita je predovšetkým dôsledkom kultúry individualizmu, ktorý vyzdvihuje výkon za každú cenu a pestuje mýtus efektívnosti, stáva sa ľahostajným a dokonca nemilosrdným, keď už ľudia nemajú potrebnú silu držať krok. Potom sa stáva kultúrou na zahodenie, v ktorej „ľudia už nie sú vnímaní ako primárna hodnota, ktorú treba rešpektovať a chrániť, najmä ak sú chudobní alebo postihnutí, ak „ešte nie sú užitoční“ – ako nenarodení – alebo „už nie sú užitoční“ – ako starší ľudia“ (encyklika Fratelli tutti, 18). Žiaľ, táto logika preniká aj do určitých politických rozhodnutí, ktoré nestavajú do centra dôstojnosť ľudskej osoby a jej potreby a nie vždy uprednostňujú stratégie a zdroje potrebné na to, aby každej ľudskej bytosti zaručili základné právo na zdravie a prístup k starostlivosti. Opustenie krehkých a ich osamelosť je zároveň podporovaná aj redukciou starostlivosti len na zdravotnícke služby bez toho, aby ich múdro sprevádzalo „terapeutické spojenectvo“ medzi lekárom, pacientom a jeho rodinným príslušníkom.“
Pán Ladislav nemal šťastie na rodinných blízkych, ale tí boli svojím spôsobom nahradení dobrovoľníkmi z Komunity sv. Egídia, ktorí sa o neho zaujímali a iniciovali aj uvedenú reportáž.
Z pohľadu nás vincentínov sa naskytajú otázky: Ako nahliadame na tieto skutočnosti? Ako sa cítime? Prevláda pocit bezmocnosti alebo apatie? Alebo skôr nádej a pocit vnútorného napätia, ktorý nás ženie do aktuálnych výziev? Asi nie sme len výsledkom vlastných sociálnych alebo ľudomilých nastavení. Naša charizma nás viac vedie cestou stotožnenia sa s praxou evanjelia (Mt 25, 31 n.). A táto cesta zahŕňa aj sociálnu rovinu, ktorá je našej charizme blízka, a ktorej ovocím sú aj spomínané vzťahy – s pacientmi, zdravotníkmi i rodinami.
Ukazuje sa teda, že je zmysluplné, aby sme ako vincentíni nielen duchovne sprevádzali chorých a zomierajúcich, ale aj nachádzali spôsoby spolupodieľať sa na rozvoji spomínaných odborných prienikových vzťahov so zdravotníkmi i sociálnymi pracovníkmi. V tomto zmysle si vážime vzťahy, ktoré už vznikli: napr. so zdravotnícko-sociálnym občianskym združením Slnečnica Slovensko prevádzkované našimi sestrami – dcérami kresťanskej lásky, s Depaul Slovensko či Simeon centrom. Všimnúť si tieto skutočnosti a súvislosti ako aj ďalej budovať vzájomné spolupráce môže byť jeden zo spôsobov, ako efektívne napĺňať výzvy 400. výročia vzniku našej Misijnej spoločnosti s apelom oživiť našu charizmu v súlade so súčasnými naliehavými výzvami a spoločenskými požiadavkami. Z pohľadu našej špecifickej spirituality sa tento úmysel dá nazvať aj vynaliezavým upevňovaním sietí lásky v prospech chorých či inak zraniteľných a vylúčených žijúcich v existenciálnych perifériách, ktorí sú nám daní do centra Evanjelia.
