Druhá fáza: Hnev

Po zatváraní očí nad skutočnosťou nasleduje poväčšine hnev, nevraživosť, závisť. Ten ktorého sa to týka si kladie otázku: "Prečo práve ja? Prečo sa to nestalo niekomu inému, možno horšiemu ako som ja"? S chorým v tejto fáze zlosti to majú rodiny chorého, ako aj nemocničný personál veľmi ťažké. V takýchto prípadoch sa lekári často nemôžu dohodnúť, aké vyšetrenie predpísať, akú diétu stanoviť, pacienta pevne držia v nemocnici a neberú ohľad na jeho priania. Chorý si sťažuje na všetko možné aj na to čo je v nemocnici nevyhnutné, spolubývajúceho, stravu, poriadok. Ošetrujúce sestry sa stávajú ako prvé cieľom hnevu, aj keď sa snažia robiť ako najlepšie vedia, všetko je zle. Či už pri úprave prádla, vankúša, alebo podchýleného okna. Pacient vyjadruje nespokojnosť so všetkým a so všetkými. Návštevy rodiny sú prijímané bez radosti, akoby nasilu. Chorý reaguje, akoby mu bolo ťažko ubližované, a celá návšteva prejde v stiesnenej a nepríjemnej atmosfére.

Situácia by bola o niečo menej taká skľučujúca, keby sme sa trochu viac vedeli vcítiť do situácie chorého a pochopiť z čoho jeho zloba pramení. Jeho zloba má svoje logické odôvodnenie. Každý z nás by bol plný hnevu, keby bol takto náhle vytrhnutý z normálneho života. Iní ľudia si veselo nažívajú, naše ťažko zarobené peniaze, ktoré sme si odkladali nabok, aby sme si užili niekoľko kľudných rokov nám už nebudú nanič, lebo nám nepomôžu. Je v ľudskej prirodzenosti, že si chceme vyliať zlosť na ľuďoch, ktorí si možno ešte všetko pekne užívajú, ktorí tak zamestnane behajú sem a tam, zatiaľ čo my sa už ani nevládzeme udržať na nohách. K tomu ešte prispievajú nepríjemné vyšetrenia a dlhodobý pobyt v nemocnici, ktorý spôsobuje toľko rôznych obmedzení našej slobody. Naši ošetrovatelia si vo svojom voľnom čase užívajú života.

Tak isto plný nechuti sa pozeráme na ľudí, ktorí nám prikazujú, aby sme ležali kľudne, keď nám kvapká infúzia, a keď nie, tak že nám budú musieť znova zavádzať ihlu a my by sme tú ihlu najradšej vytrhli a vôbec chceli by sme úplne niečo iné, aby tí ostatní mali pocit, že ešte "fungujeme", že ešte žijeme. Hocikde sa však chorý pozrie všade nachádza dôvod k hnevu. V televízii vidí mladých ľudí, ako pekne tancujú, zatiaľ čo on musí ležať v posteli a sotva sa dokáže čo i len pohnúť; pozerá sa na western, v ktorom sú muži zabíjaní tými, ktorí potom kľudne popíjajú - a hneď ho napadne, že príslušníci jeho rodiny a sestry sú bezcitné. Správy hovoria o katastrofách, vojnách, tragédiách, to všetko je predsa také vzdialené - tu je predsa jeho tragédia a tá bude veľmi rýchlo zabudnutá. No on to práve nechce, bráni sa tomu - on nesmie byť tak rýchlo zabudnutý! Začína na seba upozorňovať, má stále nové a nové požiadavky, sťažuje si a narieka, chce aby si ho tí druhí všimli: "Ešte žijem, nezabúdajte na to!"

Ak je pacientovi venovaná pozornosť a čas, veľmi rýchlo sa ukľudní a žiada menej, ako predtým. Vie, že sa s ním ešte počíta. Tak tiež si uvedomí, že svoje priania nemusí už presadzovať takým zlostným spôsobom, a že nemusí stále zvoniť, pretože sa radi za ním do izby prídu pozrieť.