Ježiš sa nám dáva na kríži ako dar lásky (Jn 18,1-19,42)

Kríž - znamenie a nádej až do konca čias

Prežívame mimoriadny deň. Dnes v jediný deň v roku neslávime svätú omšu. Svet, aspoň kresťanský, sa ponoril do ticha. Umĺkol organ a rovnako zvony. Pred nami dominuje kríž. Stal sa symbolom a znamením. Kristova smrť na kríži otvorila novú éru ľudstva. Ježiš nič nenapísal, a dnes sú o ňom napísané celé knižnice. Nenamaľoval svoj portrét, a jeho podoba je znázorňovaná najväčšími maliarmi sveta. Nebol hudobník, ale jeho osoba inšpirovala najslávnejších hudobníkov sveta. Nezaložil žiaden štát, ale jeho myšlienky mali vplyv na ústavy mnohých štátov. Paradox tohoto muža ide ďalej. Jeho životopis je zhrnutý v tak malej knižočke, až je to podozrivé, ale jeho meno i tak je známe v celom kultúrnom svete. Jeho meno je spojené s naším počítaním rokov, a ešte viac, s pohľadom na večnosť. Žil a zomrel v malej krajine, a dnes je známy na celom svete. Umlčali ho, keď zomrel na kríži, ale dnes jeho slová sú živé v ústach a srdciach miliónov. Zomrel a žije.

On jediný, ktorý o sebe vyhlásil: „Ja som“ (Jn 18,5.6), a na čo tí, čo prišli ho zajať, cúvli. On jediný vedel, prečo prišiel na svet a ako víťaz mohol povedať: „Je dokonané“ (Jn 19,30).

Mystérium kríža, ktoré rozum človeka nie je schopný v celej hĺbke pochopiť. A predsa, pohľad na kríž a myšlienka o kríži stáva sa východiskom znova a znova už k známym a novým pohľadom. V kríži vidieť pravdivosť hriechu, ktorý sa nedá brať len ako nejaká huba na duši. Hriech človeka priviedol Božieho Syna na svet, aby sa stal podobný nám ľuďom vo všetkom okrem hriechu. Prišiel zmieriť ľudstvo s Otcom. Rovný Otcovi mohol v ľudskom tele jediný dať ľuďom nádej. Jeho smrť je znamením odpustenia. Ježišova poslušnosť Otcovi nám dáva nádej, že môžeme získať späť to, čo sme si hriechom zatvorili. Poslušnosť Syna k Otcovi je výzvou k plneniu vôle Božej. Kristova smrť na kríži prináša na svet novú formu lásky voči hriešnikom.
Pod krížom každý stojí tak ako zástup a jednotlivci v to odpoludnie, keď Ježiš zomieral nie za seba, ale za celé ľudstvo. Zvedený zástup, ktorý sa prizerá, v ktorom nekontrolovaný hnev zohral svoje. Zvedavosť ľudu – čo urobí ten, čo kriesil mŕtvych, čo druhým vracal slobodu, čo hovoril ako nik pred ním sa stáva mementom, výstrahou vypočítavosti, zbabelosti, naivity či hlúposti človeka, ktorý nezaujme ten postoj k vlastnému životu, čo od neho žiada jeho Boh. Vojaci ešte majú zábavu, pretože kríž je pre nich hlúposť a znamenie nerozumnosti. Predstavitelia veľrady sa vysmievajú. Kde je ich ľudskosť? Pohoršujú sa. Kríž je pre nich jeden zo škandálov. Nevidia logiku kríža. Neuvedomujú si, že porazený je víťaz a oni, ktorí sa považujú za víťazov, sú porazení. Zabudli na slová Krista: „Kto má uši, nech počúva“ (Mt 11,15), a tiež: „Kto môže pochopiť, nech pochopí“ (Mt 19,12). A tak sa na nich spĺňa Izaiášovo proroctvo: „Budete počúvať, a nepochopíte, budete hľadieť, a neuvidíte“ (Mt 13,14). Nepochopili kríž Krista, nepochopili smrť, veľkosť a potrebu jeho obete, význam tohoto všetkého. Ich opak správania vidieť na kajúcom lotrovi. Jeho prosba: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (Lk 23,42), sa mu stáva ziskom, čoho sa oni zriekajú. Boh si posluhuje krížom – znamením potupy – na slávu.

Dnes vieme, že symbol kríža je našou nádejou. Kríž sa stáva radostným znamením. Zdobíme sa krížikmi, kríž nachádza čestné miesto v našich domácnostiach, úradoch, školách, nemocniciach. Kríže staviame na križovatky, na miesta, kde sa niečo mimoriadne odohralo. Kríž dvíhame do výšok na kostolné veže, kopce a vrchy, aby sme dali sebe a iným memento, že v tomto znamení sa zrodila naša spása a v kríži máme nádej na večný život. V Cirkvi sa nič nedeje bez kríža. Znamením kríža prijímame pri krste do spoločenstva bratov a sestry. Znamenie kríža pri sviatosti zmierenia je memento, že sa nám dostáva odpustenia. Znamenie kríža robí biskup na čele tých, čo prijímajú Ducha Svätého. Obetu svätej omše začíname a končíme krížom. Chorí v pohľade na kríž nachádzajú posilu. Kňaz žehná prstene novomanželom a rovnako žehná ľuďom, udalostiam, žehná veci, ktoré majú pomôcť dušiam. A keď sa skončí naša životná cesta, kríž nad hrobom je znamením pre živých, že smrťou sa život nekončí.
Kríž je opora. Kto stráca stabilitu, stáva sa, že rozhodí rukami, aby sa niečoho chytil. Človek, ktorý si uvedomuje svoju neistotu, hľadá niečo, o čo by sa mohol chytiť. Archimedes mal kedysi zvolať: „Dajte mi pevný bod vo vesmíre a ja pohnem zemou.“ A my si uvedomujeme, že všetko je v pohybe a je neisté. Hľadáme svoj pevný bod, čoho by sme sa chytili. A takým bodom je Kristov kríž. Jeho prejav a dôkaz trvalej lásky. On nás volá: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11,28).

Naše miesto je pod krížom a na kolenách. Prežiť udalosť z Golgoty znamená pre nás chvíľu byť s trpiacim Kristom. Brať svoj kríž života. Iba hlupák hľadá to, čo nikdy nemôže nájsť: raj na zemi, život bez ťažkostí, krížov. Kresťan sa s dôverou vinie ku Kristovmu krížu. Keď sa voláme kresťanmi, je správne, že vieme aj kríž a kríže prijímať. Kristus nie je nikdy tak s nami, ako keď sme na dne priepasti. Je všade, kde ľudí ponižujú, prehliadajú. Pripomeňme si, nech náš každodenný malý kríž pomáha národom nájsť miesto, kde by zložili hlavu. Prežime, že zradený, predaný, opustený, o všetko pripravený, na kríži pribitý medzi nebom a zemou visí Boží Syn. Práve tam, na kríži, kde vrcholia jeho muky, tam je najväčšia a najmocnejšia jeho láska. Za všetkých sa modlí, za všetkých odporúča život do Otcových rúk. Z výšky kríža vidí svoju životnú cestu. Od betlehemskej maštaľky až k tejto Kalvárii. Každý krok je poznačený božsky dokonalou láskou k Otcovi a k ľudstvu. Nastala tma, ale Ježiš je svetlo. Umiera, ale dáva život. A volá víťazne: „Dokonané je!“ My tiež budeme umierať. Aké svedectvo nám vydajú roky manželstva, rodiny, detstva? Blažený, kto bude môcť zvolať: Dokonané je, dokonalé to bolo podľa vôle Božej, v zbožnosti, pracovitosti a obetavej láske. Pripravujme sa na smrť, aby sme neboli prekvapení. Nenechajme svojich drahých umrieť bez sviatosti nemocných, bez svätého prijímania, Božieho pokrmu na cestu do večnosti. Toto je jedna z hlavných rodinných povinností. Keď sme ju splnili, stali sme sa svojim drahým najväčšími dobrodincami. Od náhlej a nepredvídanej smrti, vysloboď nás, Pane!

Chorý muž v najlepších rokoch na nemocničnom lôžku hovorí sestre: „Prosím, pichnite mi niečo, už nechcem žiť. Už nemôžem, nevládzem!“ Sestra sa o chvíľu vráti a v rukách drží krížik. „Prosím, zoberte si ho do rúk.“ Muž prekvapene pozerá na sestru, na kríž a zatvára oči. Dole tvárou mu stekajú slzy. „Ďakujem, sestrička!“
Berie ho do rúk. Trasú sa. Po chvíli sa uspokojí. Bolesť neprestala. Pohľad na kríž mu povedal viac ako čokoľvek iné.

Koľkým z nás už kríž dal nádej, istotu, silu trpieť, znášať hanbu, nepochopenie, odmietnutie, neúspech či vlastný pád. Chápeme, že Kristus na kríži sa nám dáva ako dar.

Pozrime na kríž. Prijmime ho. Osvojme si, čo nám chce Ježiš povedať. Jeho reči rozumejú aj tí, čo nevedia či už nemôžu hovoriť. Pohľad naň upokojí aj tých, ktorí naň zabudli. Kristov kríž je znamením spásy pre všetkých.

Amen.


webmail