Filip Emanuel de Gondi nebol pánom iba nad veľkými majetkami, ale vládol aj nad iným dôležitým lénom, ktoré zdedil po predkoch. Bol generálom na galejach a tým aj zvrchovaným pánom trestancov. Vincent denne navštevoval týchto úbožiakov, ktorí prežívali už na zemi svoj očistec, keď v parížskom vezení čakali na transport. I keď nebolo v moci sv. Vincenta podstatne zmeniť ich situáciu, ako hlavný almužník galejí snažil sa aspoň zmierňovať ich utrpenie. Presadzoval zlepšenie ubytovania, stravy a zaobchádzania s nimi. Raz keď sa vrátil s Marseille, plaviac sa spolu s galejníkmi, porozprával túto príhodu: "Stalo sa, že som k nim prehovoril, a to nie zrovna najpriateľskejším tónom. Všetko som pokazil! Spamätal som sa a začal som chváliť ich obetu a oddanosť, prejavoval som súcit nad ich utrpením, bozkávajúc ich reťaze, ukázal zármutok nad ich nešťastím, atď. Vtedy sa Pán Boh dotkol ich sŕdc, odprosovali ho a chválili v nádeji na večnú blaženosť..."
Po návrate z Marseille roku 1623, Vincent konal misie v meste Macon, kde bola taká veľká bieda, že mnohí poznali cestu ku kostolu už iba kvôli žobraniu. Namiesto troch dní tu musel ostať tri týždne, ako sám spomína: "Keď som zakladal charitný spolok v Macone, kde vyše tristo žobrákov obťažovalo domácich obyvateľov, robili si zo mňa posmech a na ulici ukazovali na mňa prstom. Po troch týždňoch však prelievali slzy spokojnosti. Mestskí úradníci ma zahrnuli toľkou slávou, že som to nemohol zniesť a musel som potajomky odísť, aby som unikol potleskom..." (Tento charitný spolok dodnes patrí medzi najaktívnejšie.)
