Folleville: "Bola to prvá misijná kázeň"

Odhalenie prišlo spolu s jednou z tých nepredvídaných udalostí, v ktorých Vincentova spiritualita odhaľovala Božiu vôľu. Prozreteľnosť sa maskovala do podoby náhody.

Jedného januárového dňa roku 1617 Vincent sprevádzal paniu de Gondi na zámok Folleville v Picardii. Z blízkeho mestečka Gannes, ktoré ležalo dve míle od zámku, niekto priniesol správu, že jeden umierajúci dedinčan chce vidieť Vincenta. Ten sa hneď vybral k lôžku chorého. Vstúpil do skromného domu, sadol si k chorému, aby vypočul spoveď. Povzbudil ho vykonať si generálnu spoveď z celého života. Dedinčan začal pred ním odriekať smutný ruženec svojich hriechov. Bolo toho viac než Vincent mohol tušiť.

Tento dedinčan mal povesť poctivého a váženého človeka. Vo svedomí úzkostlivo skrýval viny, ktoré ešte nikomu nikdy nevyjavil. Plynuli roky a on pri každej spovedi mlčal o najťažších hriechoch svojho života, a to z hanby, nevedomosti a pokrytectva. Vincent mal pocit, že v poslednej chvíli milosť vyslobodzuje jeho dušu z pazúrov zlého. To isté pociťoval dedinčan. Výčitky svedomia celého života opustili jeho dušu. Slobodne si vydýchol: Keby nie táto generálna spoveď, bol by odsúdený na večné zatratenie. Potom ho ovládla neopísateľná radosť. Zavolal do svojho chudobného domu svoju rodinu, susedov, a dokonca aj pani de Gondi. Povedal im všetko. Po tri nasledujúce dni, ktoré mu ešte zostávali, verejne vyznával svoje hriechy, ktoré sa predtým neodvážil povedať ani potajomky. Ďakoval Bohu, že ho prostredníctvom tejto generálnej spovede zachránil. Pani de Gondi sa triasla od hrôzy"

"Pán Vincent, čo sme to počuli? To isté sa bezpochyby deje s väčšinou ľudí. Ak ten človek, považovaný za poriadneho, žil v stave odsúdenia, tak čo bude s inými, ktorí žijú hriešne? Ach, pán Vincent, koľko duší hynie! Ako nájsť na to liek?"

Našli ho spoločným úsilím Vincent a pani de Gondi. V nasledujúcom týždni mal Vincent v kostole vo Folleville kázať o generálnej spovedi a o jej správnom konaní. Vybral si na to 25. január, sviatok Obrátenia sv. Pavla. Vystúpil na kazateľnicu. Mal pred sebou skromných dedinčanov, akí žijú vo všetkých kútoch Francúzka: takých istých od práce otupených mužov ako v jeho rodnom Pouy, také isté zaostalé a nábožné ženy, takú istú mládež a deti ešte s nevinnými tvárami, ale s pohľadom, ktorý prezrádzal už tajné uhryznutie hadom.

Vincent mal len svoje slovo. Svoje slovo a vrúcny súcit s týmito svojimi opustenými bratmi. Kázal jasne a dôrazne. Poučoval, vzrušoval, strhával. "Boh požehnal moje slová," povedal skromne, pripisujúc zásluhu dôvere a viere panej de Gondi, lebo jeho vlastné hriechy by boli zničili ovocie takej akcie. Chudobná a dobrý ľud húfne pristupoval k spovedi. Vincent a kňaz, ktorý mu pomáhal, nestačili, bolo treba požiadať o pomoc jezuitov z Amiens, na čo sa podujala pani de Gondi. Prišiel osobne rektor, potom ho nahradil jeho spolubrat P. Foufché. Ale ani tak sa zástup penitentov nezmenšoval. Kázne a exhorty sa opakovali aj v okolitých dedinách a všade prinášali rovnako výrazný úspech.

Bolo to ako zjavenie. Vincent pocítil, že toto je jeho poslanie, práve toto dielo mu Boh určil: prinášať evanjelium chudobnému dedinskému ľudu. V ten deň nič nezaložil. Ani sa mu nezdalo, že prišiel na myšlienku založiť fundáciu. Predniesol jedine kázeň, "prvú misijnú kázeň". Potom uplynulo ešte osem rokov, než zorganizoval Misijnú spoločnosť. Ale po celý svoj život chcel, aby jeho misionári slávili 25. január ako výročie založenia Spoločnosti.

Neskôr veľakrát hovoril o tejto svojej prvej misii so zaujímavými variantmi. V druhej verzii pochádzajúcej z 25. januára 1655, ktorá sa nám zachovala, uviedol ešte ďalší fakt, ktorý sa predtým nikdy neosmelil predložiť, pretože žili ešte niektoré osoby, ktorých sa to týkalo.